Predstavte si takúto scénu:
Krásny slnečný deň, námestie plné detí - školákov, asi nejaký výlet či exkurzia. Nemajú čo robiť, nudia sa, a tak kŕmia holuby. Niektoré z nich kvočia. V tichosti, s rukou načiahnutou smerom k hopkajúcim holubom, ponúkajú pokrm priamo z rúk. Obzerám sa dookola, no dozor nevidím. Možno by pomohli mestskí policajti, vždy sú nejakí nablízku. V ten deň však nevidím žiadneho. Pristupujem k deťom a začínam vysvetľovať. Že voľne žijúce holuby sú nebezpečné, roznášajú choroby. A že ľudia môžu od nich ochorieť... Viac nestíham.
Na scénu prichádza žena, asi dozor. Ruky má plné nákupných tašiek (hneď vedľa je veľké obchodné centrum).
Nejaký problém? položí otázku.
Nie, odvetím a opäť vysvetľujem. Holuby sú nebezpečné, sú nositeľmi chorôb, v mnohých mestách je kŕmenie holubov zakázané.
Ale nie v tomto, dostáva sa mi okamžitej odpovede. Boli by tu vývesky. (Má pravdu, chýbajú.) A že sú nebezpečné? Prosím vás, čo už dnes nie je nebezpečné?! Všetko je nebezpečné. Jedlo, pitie, ovzdušie, zvieratá. To by sme im museli zakázať prakticky všetko. (Smiech.)
Na scénu prichádza ďalšia žena. Tiež ovešaná taškami. Čo sa deje?
Vraj nemajú kŕmiť holuby. (Gesto hlavou smerom od detí ku mne.)
Nevšímaj si jej, radí prichádzajúca. A dodáva: Sú ľudia, ktorým vadí všetko. (Opäť gesto hlavou smerom ku mne.)
Ale tie holuby sú naozaj nebezpečné, snažím sa obhájiť.
Vďaka za starostlivosť! (Sarkastický tón v hlase.) Dovidenia, pani, my sa o deti dokážeme postarať aj samé!
Odchádzam. Zhruba po dvadsiatich metroch sa obzerám. Scéna takmer rovnaká. Skupina detí kvočí, kŕmi holubov. Vedľa nich trojica žien (pribudla jedna mladšia). Nasleduje prieskum nákupných tašiek, ukazovanie obsahu, veselý smiech.
Mne až tak veselo nebolo.
Predovšetkým som sa cítila zahanbená (veď sa starám do vecí, do ktorých ma nič nie je).
Potom neistá. Žeby môj strach z holubov bol neopodstatnený? Vždy som bola veľmi úzkostlivá, keď sa jednalo o potenciálne nebezpečenstvo. (Uvedomujem si, že to niekedy preháňam). Zvlášť veľký rešpekt, ba dokonca strach, mám - a vždy som mala - z vecí, ktoré súvisia s deťmi. Lebo sú bezbranné a plne odkázané na nás, dospelých. Na náš rozum a na našu zodpovednosť.
Potom som sa na seba aj hnevala. Možno som mala byť dôraznejšia a hľadať podporu u niekoho z okoloidúcich. Možno by potvrdil to, čo už dokázalo viacero exaktných štúdií. Že takéto „mestské" holuby ukrývajú v sebe množstvo vírusov a baktérií. Mnohé z nich sú klasifikované ako patogény, to znamená, že dokážu nainfikovať ľudí a zapríčiniť u nich vznik ochorenia. Napríklad viac ako polovica testovaných holubov je nositeľom špeciálnej baktérie, ktorá môže u ľudí vyvolať závažné ochorenie pľúc. A takmer u sedemdesiatich percent bola dokázaná prítomnosť iného bacila, ktorý zapríčiňuje silné hnačky u ľudskej populácie. Stačí prísť do styku s infikovaným holubom či jeho trusom. A tomu sa u premnožených holubov (v mnohých mestách) nedá zabrániť. Už slabý vietor rozvíri čiastočky prachu, súčasťou ktorého je aj trus holubov. K ochoreniu je už potom iba krôčik. Znížená imunita jedinca (starší ľudia, ľudia oslabení po chorobe, deti) prispeje rýchlo k jeho vypuknutiu. Toto riziko je veľké predovšetkým na miestach, kde nechodia autá (napr. námestia), a kde sa preto prechádzajú najmä starší občania alebo matky s deťmi. Vyhnúť sa styku s trusom holubov je prakticky nemožné. Stačí, keď si napríklad mladá mamička vynesie do bytu skladací kočík. Pokiaľ ho dokonale nedezinfikuje (o čom sa dá pochybovať), spolu s kočíkom si rovno do svojho obydlia prinesie aj baktérie či vírusy pochádzajúce z trusu holubov.
Viem o tom, že v mnohých mestách, dokonca aj niektorých slovenských, je kŕmenie holubov prísne zakázané. Je hodnotené ako priestupok, lebo napomáha rozmnožovaniu holubov, a tak následne prispieva k znečisťovaniu verejných priestranstiev nebezpečným trusom. Niekde sa trestá skutočne vysokou pokutou - nielen v zahraničí (napr. v Prešove je pokuta za tento priestupok viac ako 6 000 Eur!).
(V záujme zdravia a hygieny, prosím nekŕmte holuby)
__________
__________
Veľké množstvo miest si problém rozmnožených holubov síce všimlo, no nerieši ho. Holuby sa pokojne špacírujú po námestiach, množia sa a produkujú nebezpečný trus. Na nebezpečenstvo poukazujú sem-tam iba ľudia ako napíklad ja, no odozva verejnosti nebýva vždy priaznivá. Od šírenia osvety sú preto veľmi rýchlo odradení a neostáva im iné ako dúfať, že problém vezmú do rúk kompetentnejší.
Bojovať proti nebezpečným holubom na námestiach je potrebné aj kvôli deťom. Blíži sa koniec školského roka, čas, keď mamičky vypravujú svoje deti na koncoročné výlety. Niektoré o nebezpečenstve vedia, no možno im nenapadne, že námestia sú už plné holubov a že mali ratolesti pred výletom poučiť.
Bohužiaľ, je aj veľa rodičov, čo o nebezpečenstve nevie. Na tých sa ale nedá hnevať, nemôžeme predsa vedieť všetko.
Práve preto by zodpovedné orgány mali konať a verejnosť informovať: nainštalovať vývesky s informáciami o potenciálnom nebezpečenstve, prípadne umiestniť k námestiam či parkom tabule zakazujúce kŕmenie holubov. Možno by mali zasiahnuť aj mestskí policajti a upozorňovať na možné riziká.
V opačnom prípade je len otázkou času, kedy niekto na ignorovanie skutočnosti doplatí.
A ako je bežné, zväčša sú to tí najnevinnejší. Trebárs naše deti.
