To nebolo fér

Stalo sa vraj toto: Spomínaná profesorka posadila jej syna so štvorkou hneď na začiatku odpovede po jeho prvom zaváhaní. Nenechala mu žiaden čas zareagovať na položenú otázku, lebo v triede bol „šum", čo ju rozčúlilo. Takže jej syn - nazvime ho Janko - v skutočnosti zaplatil za neschopnosť učiteľky udržať si v triede poriadok.
Fakt nepedagogické, pomyslela som si v duchu, zvedavo očakávajúc reakcie rodičov, ktorých som už poznala. Na rodičovské združenia svojich detí som chodievala pravidelne a spolu s nimi som pozorne sledovala dianie v triede. Podobne ako títo rodičia i ja som vedela, že Janko je celkom šikovný a väčšinou dostával iba dobré známky. Hádam aj preto bola reakcia rodičov takmer zhodná. Zaznelo všeličo, počínajúc vetami vcelku miernymi, ako napríklad To naozaj nebolo fér, Tak toto by sa pedagógovi nemalo stať, Takéto niečo by sme nemali tolerovať, až po vety typu Preč s takými pedagógmi, čo si nedokážu urobiť poriadok v triede, Kto jej kázal ísť študovať učiteľstvo, keď na to nemá a podobne. Ktosi z rodičov navrhol, aby sa vyučujúcej urobil zápis a niekto ďalší zas vyrukoval s myšlienkou napísať na "takzvanú pedagogičku" sťažnosť. Do debaty som sa pôvodne nemienila zapojiť, no nakoniec - keďže i ja som pedagóg - som sa neubránila otázke:
„A nebolo by vhodné vypočuť si najprv aj druhú stranu?"
Triedna profesorka môj návrh odobrila, vraj nás o to chcela práve požiadať. Nedokázala uveriť, že by sa kolegyňa, ktorú pozná už roky, zachovala takto nepedagogicky. Väčšina študentov ju mala rada napriek tomu, že bola prísna. Mala povesť výbornej učiteľky a dokázateľne dobré výsledky so študentmi. Mnohí z nich považovali jej predmet za jeden z najobľúbenejších.
Triedna profesorka sa napokon vybrala zavolať svoju kolegyňu, no už ju nezastihla. Prisľúbila nám však, že na najbližšej schôdzke rodičov zabezpečí jej účasť, aby svoje správanie vysvetlila.
Jasné, že som bola zvedavá, čo sa vlastne na hodine prihodilo. Najlepšie bude vypočuť si niekoho nezainteresovaného, povedala som si. Preto som sa hneď po príchode domov obrátila na svoje dieťa s klasickou otázkou:
„Tak ako, čo nové v škole?"
„Nič také, prakticky sa nič neudialo."
„To sa ani neskúšalo?" sondovala som. „Ani na tvojom obľúbenom predmete?" smerovala som nenápadne k podstate veci.
„Ale hej, skúšalo," dostalo sa mi otrávenej odpovede. „Vytiahla Jana."
„Takže zase jednotka, však?" Tvárila som sa, že o ničom neviem.
„Kdeže, dnes sa asi neučil. Tuším dostal štvorku. Páčila to z neho hádam aj pol hodinu, len aby mu nemusela dať guľu. Môže byť rád. Na to nič, čo vyprodukoval, obišiel celkom dobre. Už nás fakt začal nudiť." 
Hm, to naozaj nebolo fér.