Narazili na seba čírou náhodou.
„Mami! Čo tu robíš?"
Aká hlúpa otázka! Určite pricestovala stráviť Vianoce s ňou, so svojou dcérou! Domov, na Slovensko.
„Vraj tu máte nejaké exkluzívne nákupné centrum," vyviedla ju mama z omylu. „Prišla som si ho omrknúť."
„Ahááá..."
Až neskôr vysvitlo, že mama bola na Slovensku už dlhšie a ju si „omrknúť" nestihla.
Super, ďalšie Vianoce s cudzími ľuďmi...
V skutočnosti je to ešte dieťa. Dospievajúce dieťa s množstvom starostí a problémov. Čo nevidieť bude mať osemnásť. Už od siedmej triedy je odkázaná na opateru cudzích ľudí, lebo jej mama - slobodná matka - odišla zarábať do Talianska. Ju nechala doma. Odvtedy už ubehlo dobrých pár rokov a nádej, že si po ňu príde, sa pomaly, ale isto vytratila. Spočiatku si bez mamy počínala celkom dobre. Až teraz sa začína všetko kaziť. Jeden problém za druhým. Zatiaľ sa pomoc vždy našla - u cudzích ľudí. Lenže každý má dosť vlastných problémov, prečo si pridávať ďalší?
Vraj mama o ňu nestojí. O dievča v najkritickejšom období života nemá záujem vlastná matka. Tá, ktorá sa raz, v starobe, isto bude dožadovať pomoci. Od dcéry ju však asi nedostane. Ani by som sa nečudovala. Veď láske k blížnemu sa musíme niekde naučiť. Väčšinu detí to naučia ich matky.
Je veľmi smutné tušiť príčinu, prečo dieťa v škole neprospieva. Ibaže - ako sa k tomu postaviť? Čo má s tým pedagóg urobiť? Vedomosti svojho žiaka by mal posúdiť objektívne. Veď v živote nikde na jeho čele, ani na vysvedčení či maturitnom teste s nedostatočnými odpoveďami nebude poznámka:
Toto dieťa vyrastalo bez rodičov. Všetko čo vie a nevie, má na svedomí život.
Tak povedzte, čo s tým? Ako hodnotiť takéto dieťa?!
Aj toto bola dilema, ktorú som riešila cez Vianoce. A... nevyriešila.
Jednu vec som však pochopila. Učitelia to vôbec nemajú ľahké.
