Vlastne som neverila, že moje staré auto dokáže v takej krátkej vzdialenosti takto „zaakcelerovať". Navyše, ja rýchlosti dodržujem a na plyn pritlačím až vtedy, keď mi to okolnosti dovolia. To znamená, keď mi to dovolia predpisy a situácia na ceste. Tejto zásady sa držím už celých tridsať rokov a v kútiku duše dúfam, že aj väčšina serióznych vodičov. Moja rodina sa mi kvôli mojej šoférskej pedantnosti až smeje, ba sa na mňa niekedy aj hnevá. Najmä keď mám niekoho kdesi dopraviť a treba sa ponáhľať.
Toto všetko som vysvetlila aj policajnej hliadke, ktorá ma zastavila. Dúfala som, že ich presvedčím. Zbytočne. Boli nekompromisní a za môj priestupok (na požiadanie mi dokázali, že moje staré auto naozaj ešte dobre akceleruje:-) budem musieť pykať.
„Koľko?" znela moja logická otázka.
„Päťdesiat eur," nasledovala odpoveď, vyrieknutá priam s potešením.
„Päťdesiat eur?!" zdúpnela som. „Viete, ako dlho ja musím robiť na päťdesiat eur?" Bola som normálne zúfalá. V duchu som začala počítať bankovky, ktoré sa mohli nachádzať v mojej peňaženke. Pre istotu som sa spýtala, či môžem platiť kartou. Nie, nemôžem, lebo vraj nemajú so sebou prenosný terminál na platbu kartou, oni chcú hotovosť a to namieste. Ak ju nemám, musím auto odstaviť a skočiť k najbližšiemu bankomatu. Okamžite ma oblial studený pot, veď som sa vďaka nútenej zastávke značne zdržala a ja nerada meškám. Najbližší bankomat bol asi kilometer od „miesta činu".
Silou vôle a s trochou šťastia som dala dokopy hotovosť päťdesiat eur, pričom som pozhŕňala všetky drobné, ktoré som v aute našla. Aj tie, ktoré používam do vozíkov vo veľkých obchodných centrách. Takmer so slzami v očiach som im tú zbierku papierových bankoviek a mincí podávala, dúfajúc, že sa zľutujú. Nezľutovali.
Tak ti treba, vynadala som si v duchu, mala si poriadnejšie sledovať tachometer!
Už som bola jednou nohou v aute, keď som zbadala terénny automobil, rútiaci sa k nám neuveriteľnou rýchlosťou. Aj dvojica policajtov si ho všimla, už mu dávala znamenie na zastavenie. So škripotom, takmer šmykom, auto zastavilo kúsok predo mnou. Vystúpil z neho vodič a ja som ho hneď spoznala. Vlastne som poznala aj jeho auto. Dosť často parkovalo v pešej zóne - a to bez povolenia. Nikdy sa mu však „papuča" neušla. Každému bolo jasné, prečo. Patrilo známemu synovi ešte známejšieho otca.
Tak to som teda zvedavá, čo teraz urobíte! čakala som dychtivo na výsledok.
Vôbec som nemusela byť zvedavá. Dopadlo to presne tak, ako sa dalo očakávať. Hliadka si s vodičom vymenila dve-tri vety, pokynula mu na odchod a ten z „môjho miesta činu" odišiel. Pardon, neodišiel, on priam katapultoval.
„Čože? Vy ste ho nechali odísť?!" vyskočila som z už naštartovaného auta a pristúpila k policajtom. „Veď išiel najmenej stodvadsať!"
„Môžete to dokázať?" spýtal sa ma jeden z nich. Otázku doplnil výrečným gestom: úsmevom, krútením hlavou a krčením pliec. Spokojne pozrel na kolegu a čakal na moju odpoveď.
„Nerozumiem..." koktala som.
„Pýtam sa, či to môžete dokázať."
„Nemôžem," pochopila som konečne. „Ale raz o vás" - vy hajzlíci, dodala som v duchu - „aspoň napíšem."
Doteraz ľutujem, že som nenabrala odvahu povedať im to nahlas. Možno by som aj bola, keby... keby som nemala prázdnu peňaženku. Oni by mi totiž dokázali, že som šla stodvadsať. Títo dvaja určite...
