Čas neúprosne beží

Stalo sa toto:
Vošla som do triedy s úmyslom začať hodinu, no môj stôl bol obsadený. Zopár dievčat sa nad niečím skláňalo, vášnivo o čomsi diskutovali. Asi preto ma vôbec nezaregistrovali. Tak som im slovami: „Slečny, nastal čas usadiť sa," naznačila svoj príchod.
Jedna zo „slečien" sa obrátila a so širokým úsmevom sa mi ospravedlnila:
„Prepáčte, pani kolegyňa, nevšimla som si, že je už po prestávke."
Až vtedy som si uvedomila, aká je naša nová kolegyňa mladučká. Zozadu vyzerala úplne ako jedna z nich. Hneď som si aj spomenula na situáciu takmer rovnakú. Ibaže - tá sa udiala pred mnohými rokmi (hoci mne sa zdá, že to bolo včera :-).
Tiež som vošla do triedy (bola to vlastne poslucháreň) plnej študentov. Mala som im predniesť prvú zo svojich prednášok. Môj príchod si však nikto nevšimol. Ani starší pán, docent, ktorý zostal po skončení svojej prednášky rozložený na stole. Spolu so študentmi riešil nejaký problém. Ja som ho už poznala, on mňa nie. V rozpakoch som pri nich zastala, nevediac, čo urobiť. Moja prednáška už mala začať.
Najprv som iba zakašľala. Zaregistroval ma, lebo zdvihol hlavu. No iba na mňa krátko pozrel a pokračoval v debate. Tak som sa odhodlala na vetu:
„Pán docent..."
Zastavil ma hneď na začiatku:
„Vydržte, slečna! Hneď sa vám budem venovať."
„Ale, pán docent, ja tu mám prednášku..."
„Prepáčte, slečna... ehm, pardon, pani kolegyňa, nevšimol som si, že je už po prestávke. Nehnevajte sa na mňa."
Vôbec som sa naňho nehnevala. Prečo by aj? Zato, že som sa mu zdala mladá?

Boli to krásne časy. Páčilo sa mi na nich všetko. Ani mi len nenapadlo, že to tak nebude naveky. Verila som, že moju mladosť, entuziazmus a optimizmus mi nikto nemôže zobrať. Ale môže! Čas je neúprosný. Na druhej strane - je aj spravodlivý. Rovnako spravodlivý ku všetkým.
A preto si, milá moja mladá kolegyňa, vážte svojej mladosti. Užívajte si každej minúty svojho života a tešte sa z nej. Lebo sa ani nenazdáte a už Vás namiesto slečna začnú oslovovať mladá pani. A zrazu, o pár rôčkov neskôr, to už bude iba pani. Obyčajná pani, bez toho prívlastku mladá. No a som zvedavá, čo bude nasledovať potom. V každom prípade však budem protestovať proti osloveniu, ktoré používa jeden „markizácky" redaktor vo svojich príbehoch zo života: „... A potom šesťdesiatročná starenka povedala..." Tak to teda nie! Voči takémuto osloveniu sa ja určite ohradím. Ak sa toho veku dožijem, nechystám sa byť ešte starenkou! Možno ani jemu sa oslovenie deduško v tom veku páčiť nebude.
Jedna vec je však istá. Ak všetko pôjde tak, ako má, toho pekného veku sa raz dočkáme. Ja, onen „markizácky" redaktor, ba aj moja mladučká kolegynka. Hoci dnes sa im to určite zdá veľmi vzdialené a nepravdepodobné. 
Nuž, čo s tým urobiť?
Vôbec nič. S tým nikto nič neurobí. Že starneme, s tým sa netreba trápiť. Radšej sa treba zo života tešiť. A tiež sa pokúsiť využiť ho. Zmysluplne. Lebo vždy platilo a bude platiť: Panta rei.