Našla som si čistý stôl (už bolo pred záverečnou :-) a usadila sa neďaleko okienka, kde sa odovzdávajú taniere. Priznávam, neoplývala som práve najlepším duševným rozpoložením. Už som mala za sebou prvú časť svojho náročného pracovného dňa a tú druhú - náročnejšiu - ešte len pred sebou. Zachmúrene som hádzala do seba jedlo a popritom si robila zoznam povinností. Zrazu sa vedľa mňa mihla postavička. Jeden počerný drobec zo špeciálnej školy odnášal svoj prázdny tanier.
„Dobrú chuť, teta," zaželal mi s úsmevom, keď okolo mňa prechádzal.
„Ďakujem," usmiala som sa naňho. Mohol mať tak osem, možno deväť. „Ďakujem, aj ja ti želám dobrú chuť," dodala som.
Kým som dojedla polievku, odniesli taniere takmer všetci.
Dobrú chuť, teta, želali mi, Dobrú chuť aj tebe, odpovedala som na oplátku. Akýmsi zázrakom sa moja zachmúrená tvár vyjasnila.
Posledné dievčatko, čo mi poprialo Dobrú chuť, si prišlo po handru. Vraj musí utrieť stôl, lebo sa jej vyliala polievka.
Z jedálne som odchádzala skôr ako tieto deti. Aj keď sa už obliekali, môj odchod zaregistrovali.
„Dovidenia, teta, dovidenia," volali jeden cez druhého. A dievčatko, čo si bolo po handru, zakričalo:
„Pekný deň, teta."
„Ďakujem, deti. Aj ja vám želám pekný deň."
Z jedálne som vychádzala s úsmevom. Na chvíľu som sa zastavila - do očí sa mi predral slabý záblesk slnka. Celé doobedie pršalo, a tak ma celkom prekvapil.
Pozrime sa! Zdá sa, že ma dnes čaká pekný deň...
