Aj my sme zastali. Bez dychu sme sledovali jeho rozhodnutie a čakali, čo urobí. Vedeli sme si predstaviť, čo sa premieľa v jeho hlave. Strach, úzkosť, znepokojenie, starosť a obava o svojich blízkych. O svoju družku a malého potomka, ktorý sa spýtavo držal za svojou matkou, stojacou obďaleč.
Všetko je v poriadku. Asi toto tlmočil svojej rodinke. Týchto sa nemusíme báť, neublížia nám.
Pochopili. Sklonili hlavy a pokračovali v prieskume. Čerstvá tráva už začala vykúkať spopod nánosu listov a ihličia, jarné slniečko a teplý vzduch ich povzbudzovali k hľadaniu chutného olovrantu.
V tichosti sme opúšťali miesto stretu, odnášajúc si so sebou radosť z pekného pohľadu.
Ešte raz sa za nami obzrel a potom sa - ako správny a starostlivý otec rodiny - pridal ku svojej rodinke.
