Túlavých psov sa ľudia boja. Nečudo. Veď vyzerajú choro, trčia im bedrové kosti, majú špinavú srsť, kradnú jedlo z dvorov, sem-tam aj krvácajú. Z rán, ktoré im uštedria ľudia, keď ich chcú odohnať z blízkosti svojich príbytkov. Navyše, túlavé psy majú zvláštny pohľad. Nepokojný, vystrašený, takmer šialený. Od strachu, že po nich niekto opäť hodí kameňom, že ich znova zasiahne bolestivý kopanec, že možno nestihnú uskočiť pred tvrdým úderom palice. Boja sa, že ich trafí strela poľovníka, ktorý na nich číha, lebo ho o to požiadali ľudia.
Aj Nerov pohľad vyzeral po troch týždňoch túlania sa rovnako. V dedine Hamre, kde žil jeho majiteľ, sa ho postupne začali báť. I keď vedeli, že kedysi to bol nádherný a inteligentný pes. Dostal sa do štádia, keď sa k nemu už nikto nechcel priblížiť. A keď sa ani on nechcel priblížiť k nikomu. Zo strachu.
Po týždňoch túlania sa, nepokojného spania a hladovania sa o Nerovi dozvedela Stanka B. Milovníčka psov, ktorej leží na srdci nielen osud ľudí, ale aj týchto nemých tvorov. Cestou internetu som zistila, že sa už roky venuje záchrane psov, finančne prispieva na chod útulkov a robí, čo jej v jej silách. Práve ona si prečítala výzvu na facebooku a rozhodla sa konať. Spolu so svojím psíkom (sučkou) a priateľom vyvinuli maximálne úsilie, aby Nera odchytili. Ibaže Nero bol tvrdý oriešok. Kombinácia inteligencie a strachu dokáže urobiť svoje. Ten pes už neveril nikomu. Po takmer mesačnej skúsenosti prestal ľuďom dôverovať. Človek mu naháňal najväčší strach zo všetkého.
Dlho by trvalo popisovať dni a týždne, počas ktorých Stanka číhala na Nera. Jeho odchyteniu - jedinej záchrane pred zastrelením - venovala obrovské množstvo času. Nielen času. Zaplatila zverolekárovi za sedatívum, prítomnosť a očakávanú pomoc. Spávala na zemi čakajúc, kedy sa Nero objaví, nosila mu jedlo, pokúšala sa s ním skamarátiť a výsledok? Zakaždým, keď to už vyzeralo nádejne, tackajúci sa Nero - od sedalinu a vysilenia - sa stihol ešte v poslednej chvíli spamätať a zmobilizovať na útek. Jeho strach z človeka bol obrovský. Oveľa väčší ako strach ľudí z neho.
Posledné slová Stanky, čo som našla na internete, sa týkali Nera a jej odkazu ľuďom. Boli približne takéto:
„... On je proste ako had medzi prstami. Keď myslíme, že ho máme, tak nič. Veľmi ľahko cíti, keď ho človek chce prekabátiť. Odpíšte mi, prosím, čo môžete podniknúť. Je nádherný a nesmierne inteligentný... Je ho škoda... ako každého zvieraťa. Ale dnes som pochopila, že ho nechytíme!!!"
Jej výzva končila prosbou, aby jej ľudia pomohli Nera chytiť.
Napokon ho chytili. V sobotu 4. septembra bol odchytený a prevezený do útulku v Dubnici nad Váhom. V nedeľu si ho odviezla jeho nová majiteľka. Moja dcéra.
Nero je krásny pes. Aj keď je veľmi vychudnutý, srsť sa mu nádherne leskne a jeho pohľad už nie je taký vystrašený. Stále sa však bojí hlasnejších zvukov, strhne sa, keď počuje za sebou kroky, často sa uhne, keď ho idete pohladiť. Pomaly však prichádza na to, že ruky človeka nemusia len udierať. Dokonca už začína vrtieť chvostom. Čoraz častejšie. To je veľký pokrok, doteraz ho nosil stiahnutý pod telom. Spočiatku veľa nejedol, žalúdok mal scvrknutý. Zdá sa však, že i tento problém sa čoskoro vyrieši. Veď je zdravý a mladý, tak povedal veterinár, kde bol na prehliadke a zaočkovaní.
V stredu sme sa s Nerom rozlúčili. S čerstvo vystaveným preukazom a čipom pod kožou nasadol spokojne do auta. Už sa nebál. Zdá sa, že svojim novým majiteľom - mojej dcére a jej priateľovi - sa rozhodol dôverovať. Spolu s nimi sa vydal na cestu za svojím budúcim domovom, kde dostane šancu stať sa právoplatným členom rodiny. Bude žiť medzi ľuďmi, ktorí si vážia tradičné hodnoty ako sú vzájomná láska, úcta k prírode či vzťah k zvieratám. Už sa tam na neho všetci tešia - už teraz ho majú radi. A nepotrvá dlho, Nero im ich lásku oplatí. Určite. Pretože zvieratá sa za lásku vždy odplácajú. Tiež láskou - úprimnou a doživotnou. Mnohí ľudia takú nikdy nespoznajú.
