Zamýšľať sa nad príčinam vzniku „celebrity culture“ už asi nemá zmysel. Je však stále namieste analyzovať, prečo práve celebrity culture sa stala hlavným hnacím motorom našej spoločnosti. Presnejšej vyspelej civilizácie amerického, európskeho, prípadne ázijskeho typu. Jeden zaujímavý komentár z roku 1989 na margo rokov 80-tych vraví, že kým kultúra rokov 60-tych a 70-tych menila spôsob, akým ľudia uvažovali a čo robili, tak kultúra rokov 80-tych už dokázala maximálne ovplyvniť spôsob ich obliekania.Keď sa však spätne pozrieme na roky 80-te, javia sa nám ako neškodné so svojím „maximálne obliekacím“ vplyvom, oproti vplyvu celebrity culture rokov 90-tych a rokov nového milénia.
Samotná identifikácia s idolmi je odrazu zložitá. Ťažko sa identifikuje s celebritami, ktoré nedokážu nič. Nič významné neuskutočnili a nič významné s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy neuskutočnia. Kým ešte v prípade celebrít klasického formátu – Madonna, Davida Beckhama, alebo Brat Pitt sa ešte dá identifikovať a oni môžu motivovať vďaka svojej cieľavedomosti, vôľovým vlastnostiam, či jednoducho talentu, tak celebrity nového typu, celebrity novej generácie, tie, ktoré by sme mohli nazvať aj produkty celebrity culture 2.0 generácie už neponúkajú nič. Iba svoju mediálnu prítomnosť.Mediálny boháči ako Paris Hilton, Jan Novotný, čítači správ a počasia, víťazi reality shows, modelky a celebrity web kultúry ale hlavne mocibažný politici momentálne vypĺňajú priestor médii a vytvárajú projekciu celebrít.
Nechcem diskutovať o ich možnej škodlivosti, oni sami sú nepodstatní a neškodní, keďže len vytvárajú obsah, kontent, výplň tohto nového druhu celebrity culture. Škodlivé je posolstvo, ktoré je vysielané, ktoré znie, že na dosiahnutie svojich 15 minút slávy dnes nie je potrebné dosiahnuť alebo urobiť, vykonať, vytvoriť niečo mimoriadne. Horšie, na dosiahnutie svojich 15 minút slávy nemusí človek urobiť nič, len sa dostať do médii, byť tam dostatočne dlho prítomný a zaplniť priestor. Žiadne iné odvetvie ľudskej činnosti – nedokáže vytvárať takú nepotrebnú nadprodukciu, ako súčasný mediálne priemysel. Mediálny smog, ktorému čelíme, je škodlivý nielen svojou existenciou, ale hlavne potrebou vytvárania nových celebritných projekcií. Je to hlava 22. čím viac mediálneho smogu, tým viac celebritných projekcií je vytvorených. Žiaľ, už po troch – štyroch rokoch existencie tohto nového fenoménu sa začal prejavovať okamžitý dôsledok. Totálny úpadok v tvorivosti, v kreativite. Najmä v oboroch zábavného priemyslu, ktoré maju narcizmus priamo v svojej DNA – v hudobnej, literárnej a filmovo-televíznej tvorbe. Ak mám hovoriť o tvorbe hudobnej, kde sa cítim najviac doma, tak musím konštatovať, že najväčším problémom hudobného priemyslu nie je pirátstvo, nie je internet, nie je pokles predajov, je to dramatický pokles tvorivosti. Dovoľujem si tvrdiť, že čelíme globálnej kreatívnej kríze
Základný kameň úspechu hudby bola vždy snaha výpovede. Priamej, alebo šifrovanej. Už prvotným poslaním zábavného , eskamotérskeho remesla nebolo ľudí zabávať. Podstatou bolo odovzdať posolstvo – minesangri a igirici oznamovali o hrdinských činoch rytierov, gotické umenie oznamovalo ľudu božiu nadradenosť a naopak umenie a kultúra resensancie hovorili, oznamovali, že „je to možné“, že človek je stredom vtedajšieho vesmíru.Samotný inštitút legendárneho dvorného šaša je o hovorení pravdy.Vráťme sa späť ku kreatívnym problémom. Autorstvo už nie je dnes motivujúce. Vytvoriť niečo zaujímavé a nové sa momentálne javí ako neprekonateľný problém.
Minulý rok sa aj Hollywood dokázal pozrieť na dno, keď najväčšie blockbustery boli už len pokračovania, kaše uvarené podľa v minulosti úspešnej receptúry. Shrek 3, Piráti z Karibiku 3, Smrtonosná pasca 4, Rocky 7. Dobre, a čo sa dobre predávalo v hudbe – albumy skupín ako Led Zeppelin, Eagles, Madonna. Ak sa objavila dáka zaujímavá nová tvár, tak to bola najskôr Amy Winenhouse, ktorej novátorský princíp spočíva v obraze starého dobrého jazzového obdobia á la Billie Hollyday, aj s alkoholovo – heroínovou aurou.
Dostali sme sa do tvorivej krízy, kde je veľmi ťažké vymyslieť niečo nové, pretože nové sa nenosí. Ak sa dnes chce dostať tvorca do médií, musí len zamiešať vo viac – menej rovnakých pomeroch tie isté prísady . Vznikajú z toho tupé akože napodobeniny hudby rokov 60tych, smiešne slovenské variácie na americké seriály s neuveriteľnými hereckými výkonmi. Tým hereckým výkonom sa jednoducho nedá uveriť...Žiaľ , ocitli sme sa na spodnej časti sínusoidy, došli sme do štádia, kde sa tvorivosť neakceptuje, kde sa výnimočnosť nenávidí a kde sa úspech neodpúšťa. Kde sa tvorba stala len urýchľovačom a transportérom reklamy a kde bezdôvodný úsmev na tvári mediálnej celebrity je vstupenkou do spoločnosti vyvolených. Dnes je ten správny deň na túto malú úvahu.
Dnes, v deň veľkého sviatku jeho božstva televíznej obrazovky, keď sa oslavuje Osobnosť Televíznej Obrazovky . Pred 20 rokmi by kombinácia týchto 3 slov znela nanajvýš orwellowsky. Osobnosť Televíznej Obrazovky.Dnes je to, žiaľ , realita.Nie som však pesimista. Viem, že umenie sa dá dosiahnuť len vtedy, keď sa z neho postupne odoberá, kým sa nedostanem k podstate. Viem, že o 20 rokov budeme sláviť samotnú podstatu celebrity culture 2.0. Neodvrátiteľne sa blížime k Hrdinovi Najkrajšieho Úsmevu, Víťazke Titulnej Stránky a hlavne k Majstrovi Mediálnej Prítomnosti.
