Keď skupina Garbage koncertovala na festivale Pohoda v Trenčíne, zobral som ich pred vystúpením na neskorý obed, alebo skorú večeru, do reštaurácie v hoteli Tatra v Trenčíne. Mám veľmi rád tento hotel a mám rád aj kuchyňu a spôsob varenia v ňom. Shirley sa rozhodla, že stoj čo stoj musí vyskúšať dáku ozajstnú slovenskú špecialitu. Poznajúc reakcie zahraničných hostí z našich halušiek,plnených kapies, placiek, oškvarkov a strapačiek som sa ju snažil varovať pred možnými následkami. Lenže Shirley správne nedala na moje rady a dopriala si riadnu porciu pikantného soté v zemiakovej placke. Ostatní členovia kapely sa uspokojili s pomerne prozaickejším pstruhom, prípadne s kuracími rezňami, pokiaľ si dobre pamätám. Shirley svoje rozhodnutie zdôvodnila, že oni v Škótsku jedia naozaj hnusné veci – myslím, že sa to volá Haggis, je to varený baraní žalúdok, plnený vnútornosťami a zemiakmi. Po podrobnom opise tejto národnej delikatesy škótov, sme si nielenže neobjadnali dezert, ale poniektorí nedokončili ani kuracie, či rybie porcie. Ostáva dodať, že po koncerte sa mi Shirley priznala, že mala čo robiť, aby slovenskú špecialitu nevrátila späť na slovenskú hrudu. S jedlom mimoriadne opatrne. Veľmi opatrný je Mike Stipe z R.E.M., ktorý každý kúsok jedla – predtým, než ho vloží do úst – ovonia. Ak si dobre spomínate, takto bol Mike stvárnený aj v kreslenom seriály The Simpsons.
Ak je Mike veľmi opatrný, tak Angelo Kelly bol počas jednej návštevy na Slovensku mimoriadne neopatrný .Pred vyše desiatimi rokmi, keď v rámci podpory nového album v tej dobe mimoriadne úspešnej skupiny The Kelly Family, prišiel aj do Bratislavy. Vtedy ešte nebol taký skvelý výber reštaurácii v Bratislave, ako je tomu dnes.Dnes máme ozaj skvelé reštaurácie. Pred dvoma rokmi som vzal programovú šéfku MTV Europe do reštaurácie UFO nad Novým Mostom. Tá návštevu zhodnotila slovami „bola som všade a to najmenej dvakrát, ale niečo takéto som ešte nezažila“.V rokoch 90-tych sme však všetky hviezdy brali do vinárne Veľkí Františkáni. Priestor bol pre všetkých hostí fascinujúci, aj ponuka vín. Ostatné si nikto – vzhľadom na ponuku a množstvo vína – až tak nespomínal.Angelo Kelly sa teda v ten jesenný večer rozhodol pre husacie hody – hus, kyslá kapusta, lokše. A keďže on zo zásady nepil alkohol, zapil to celé mliekom. Obyčajným, nie kyslím mliekom. Neviem, a hlavne nechcem vedieť, ako to celé Angelo zniesol...
Niektorých umelcov si počas jedla ani nevšimnete – bolo to pred 7 rokmi na konferencii v Ríme, kde som zaostal za ostatnými kolegami, ktorí sa išli naobedovať. Keď som konečne došiel do reštaurácie, na slnkom zaliatu terasu hotela Hilton Cavalieri v Ríme, ostalo tam voľné miesto už iba pri jednom stole, kde sedeli najvyšší manageri z hudobnej spoločnosti, pre ktorú som vtedy pracoval . Pozdravil som sa so všetkými prísediacimi, bolo ich 5, vrátane tej nenápadnej blondýnky, o miesto naľavo odo mňa a začal s obedom. Konverzácia pri stole bola povznesená, rozprávalo sa o dovolenkách na vlastných ostrovoch – do tejto časti som sa, pochopiteľne, nezapájal, hovorilo sa aj o exotických miestach . Tu som sa zapájal, vďaka svojím cestám po ukrajinskom, či moldavskom vidieku. Keď sme sa dobre najedli a napili, popodávali sme si ruky, pričom – keďže sme sa ešte nepredstavili – mi tá nenápadná drobná dievčinka povedal „Im Kylie by the way“...Áno, obedoval som s Kylie Minogue, ale keďže som nevedel, že to je ona, tak sa to vôbec neráta. A vtedy ona do Ríma prišla predstaviť singel „Can´t Get You Out Of My Head“, ktorý sa postaral o jej skvelý comeback.
Dobre, niektorých umelcov si počas jedla nevšimnete, ale iných umelcov si zase nevšimnete jesť. Keď sme pred pár rokmi robili koncert skupine HIM v Bratislave, nechal som u kamarátov v bratislavských reštauráciach porobiť asi 6 rezervácii, nech sa dostaneme na také miesto, na ktoré budú mať chlapci náladu. Čína, Sushi, Mexico, Vináreň, Lounge Bar a neviem čo ešte. Prvý večer mi manager kapely oznámil, že na večeru veľmi nemajú náladu, tak že to preložíme na inokedy. Na druhý deň na obed tiež nič nechceli jesť, ani po , ani pred koncertom. Na tretí deň si konečne dvaja členovia objednali v hoteli hamburger a pizzu. Ako som sa neskôr od ich sprievodcov dozvedel, počas celého pobytu v hoteli chodili na neďalekú čerpaciu stanicu, kde si kupovali bagety a obložené žemle. Všetci, až na Ville Vala. Čím sa on stravuje je pre mňa do dnešného dňa veľkou záhadou.
Pitný režim je nielen dôležitý, on je legendárny v tomto zábavnom a hlavne hudobnom priemysle. Na pitnom režime, kockách ľadu, fľašiach piva, rumu, whisky, koňaku a vodky je postavený celý systém informácii o koncertoch v slovenských a iných východoeurópskych médiách. O koncertoch sa častokrát dozviem z televízie len toľko, že spevák si objednal tridsať vypraných bielych uterákov, francúzske červené víno, nemecké pivo a americké cigarety. OK, ruku na srdce, predstavme si, že sme teraz my hudobné hviezdy a ideme hrať koncert do mesta Astana v Kazachstane. Nikdy ste nepočuli o Astana ? Nevadí – väčšina umelcov nikdy nepočula ani o Astana, ani o Bratislava a ani o žiadnom inom východoeurópskom meste. Čože si to objednáme na pitie ? Legendárne kazašské pivo ? Povestnú kazašskú pálenku? Nie...objednáme si niečo, o čom vieme, že sa dá zohnať , vďaka globalizácii , všade – francúzske víno, nemecké pivo, japonské sake a podobne. A načo tak mnoho ľadu ? ono, na chladenie. Ono by stačilo aj menej – v tom ľade sa chladie fľaše piva, či bieleho vína. Väčšinou je to jednoduchšie, ako žiadať od koncertného organizátora, aby do šatne privliekol chladničku. Keď sa už bavíme o pitnom režime a o ľade, krásna je historka so spevákom skupiny Motorhead, Lemmy Kilmistrom, ktorý po tom, čo na jednom letnom festivale skolaboval kôli dehydratácii vyhlásil, že si odteraz v rámci zavodňovania bude dávať do whisky o jednu kocku ľadu viac.
V skutočnosti to už dávno nie je priemysel, kde by vládli nekonečné alkoholové orgie. Väčšina úspešných umelcov si dáva tak záležať na svojom zdraví, že nepije nič iné, len čaj, minerálku, šťavy...Kde sú tie časy, keď sa minerálka používala výlučne na to, aby si rockeri ako Axel Rose v nej umývali vlasy...S minerálkou je spojená aj skupina Les Rita Mitsouko, ktorá vystupoval ja festivale Rock Pop pred asi 14 rokmi na Slovensku. Keďže sa jedná o francúzsku kapelu, niet divu, že požadovali franzúzsku minerálku...Evian. Teda minerálku bez bubliniek, najlepšie Evian, ak mám presne citovať požiadavku v ridera. Na Slovensku v tej dobe sme ešte netušili o minerálke, čo môže byť aj bez bublinike. Veď voda bez bubliniek je z vodovoda, načo by sa balila so fľaší ? Kto by to už len kupoval ??? Les Rita Mitsouko však nástojili na svojom a nechali si priniesť ten liter a pol Evianu na hlavu člena štábu. V tej dobe bola v Bratislave jedna jediná reštaurácia, kde sa dal Evian zohnať. Reštaurácia sa volala Casablanca a fľaša minerálky tam vyšla v tej dobe asi na sto korún. Tie všetky fľaše minerálky, ktoré sme kapele doniesli, v hodnote niekoľkých tisícov mali vyššiu hodnotu, ako bol honorár kapely. Ten rok bol vôbec veľmi zaujímavý festival Rock Pop. Prvýkrát na Slovensku vystúpila legenda Peter Grabriel, v rámci turné Shaking The Tree. Na basgitare sa predstavil úžasný a nemenej legandárny člen skupín King Crimson, či Yes – Toni Levin a za bicími sedel Billy Cobham. Keď sme do agentúry vtedy dostali fax s menným zoznamom členov kapely a videli sme, že bubeníkom je istý William Cobham jr., mysleli sme si, že sa jedná o syna Billa Cobhama. O čo väčšie bolo prekvapenie, keď sme zistili, že to bol veľmajster sám , osobne. Keď sa bavíme o Billy Cobhamovi, on vyučoval hru na bicie nástroje už spomínaného Angela Kellyho. Svet je ozaj malý. Okrem Petra Gabriela, vtedy vystupovali aj Status Quo a Whitesnake. Mnohí pamätníci tohto ročníka označujú vystúpenie Status Quo za vrchol festivalu. Ale aj tak sme sa všetci tešili na bodku za festivalo, na vystúpenie bývalého speváka skupiny Deep Purple, na Davida Coverdale s jeho projektom Whitesnake. Hity ako „Is This Love“, alebo „In The Heat of the Night“ ešte stále rezonovali éterom, a skutočnosť, že bol členom onej legendárnej kapely robila toto vystúpenie ešte zaujímavejším.Presne v duchu rock and rollu, manager Davida ešte z autobusu, z cesty z Viedne nahlásili miestnym usporiadateľom, že pán Coverdale má chuť na koňak Martell, stačí 6-ročný. My sme odkázali, že to nebolo v pôvodnom rideri, teda že nemôžeme úplne žiadosti vyhovieť. Manager to akceptoval. O dákych 10 minút sa nám manager opäť ozval , s tým, že teraz ten Martell v rideri je, a bolo by fajn, keby sa nám to podarilo splniť. My sme povedali, že OK a do šatne sme poslali dve fľaše karpatského brandy špeciál a ešte dáke dve fľaše napoleona. Treba si uvedomiť, že to bol úplný začiatok rokov 90-tych, že bola nedeľa poobede, a že koncerty sa konali v na futbalovom štadióne v Dúbravke. Nebol tu žiaden Carrefour, ani Tesco, Bolo tu ešte len čerstvý K-Mart, donedávna ešte Prior, otvorený maximálne v sobotu dopoludnia. Kúpu takej fajnovosti, akou v tej dobe bola fľaša Martellu, nemohli horšie naplánovať. Konečne teda skupina Whitesnake dorazila na štadión, konečne sa ocitla v svojej šatni a u usporiadateľov zavládol klamlivý pocit, že už žiadna prekážka nestojí v ceste úspešnému vyvrcholeniu festivalu. Finále ešte len malo prísť. Pol hodinu pred koncertom prišiel tour manager skupiny Whitesnake a povedal, že všetko je v najlepšom poriadku, všetko sa páči, len by bolo fajn, keby sme im ešte dali tú fľašu koňaku, o ktorú požiadali. Asi traja alebno štyria sme okažite rozbehli hľadať v nedeľnej večernej Bratislave túto v rannom kapitalizme nechyrovanú dobrotu. Ja som to bezúspešne skúsil v Charlie Centre, v hoteli Kyjev, v automate K-Martu a v troch búdach s hot dogmi, čo boli v tej časti mesta otvorené. Pri návrate na štadión som počul gitarové sólo. Bolo podozrivo dlhé. Ako mi kolegovia povedali, to Adrian Vandenberg už asi desať minút hral, pretože Coverdale odmietol spievať bez požadovaného nápoja. Zdesene sme tú scénu zo zákulisia pozorovali. Čakali sme na zázrak. Zázrak prišiel spolu s druhou pretrhnutou strunou sólovej gitary. V útrobách hotela Forum, akoby zázrakom zachránenú pred predchádzajúcou pitkou skupiny Status Quo , našli moji kolegovia fľašu Martellu, ktorú taxíkom poslali na štadión. Len čo fľaša dorazila a veľký černošský cateringový manager ju rozlial do dvojedocových plastových pohárov, z ktorých jeden Coverdale na mieste vypil na jeden dúšok, koncert mohol úspešne pokračovať. Myslím, že zvolanie „I Love Bratislava“ od frontmana skupiny Whitesnake bolo v tej chvíli myslené vcelku úprimne. Úprimne som sa zasmial v šatni Natashi Bedingfield, ktorej prvé vystúpenie na Slovensko si objednala produkčná spoločnosť Forza pre televízny prenos súťaže Miss. Natasha chcela zázvor. Tak to bolo aj v rideri. Ale akosi sa zabudlo povedať, koľko toho zázvoru. Myslím, že organizátori nenechali nič náhode a pripravili veľkú igelitovú tašku plnú zázvora. Natasha sa pýtala, načo je toho tak veľa. My sme odpovedali, že sami nevieme, nech ona povie, načo je jej zázvor. Jej tour manager odrezal kúsok zázvorového koreňa , širokého asi milimeter, spolu s kolieskom citróna zalial horúcou vodou a vysvetlil, že zázvor je dobrý na hlas.
