Už dávno sme sa všetci pomiatli v našom preteku s ilúziou. Spravili sme si zo životov závod, v ktorom chceme stoj čo stoj vyhrať aj keď vôbec netušíme, aké sú pravidlá preteku, ktorého sa práve účastníme. Netušíme, kto pretek vyhlásil, kto stlačil spúšť štartovacej pištole ani nevieme, kde je cieľová páska.Vo svete plnom výkonných riaditeľov, zodpovedných managerov, leadrov, dôležitých viceprezidentov a ešte dôležitejších senior viceprezidentov sa oblúkom vraciame k dialektike, ktorá tvrdila, že cesta je cieľ. Lenže kým v spomínanej dialektike, v časoch l´art pour l´art, sa ľudia kochali cestou ktorou kráčali, my prechádzame prítomnosťou spôsobom, ktorý nám ju dovoľuje hodnotiť až pri pohľade do spätného zrkadla. Nevidíme cieľ, tak sa nám samotná cesta musela stať (náhradným) cieľom.
Vo svojom blogu sa venujem zábavnému priemyslu, ktorý sa pre mňa osobne stal v posledných rokoch zábavným iba svojou neopodstatnenou existenciou. Imperatívom tohto spolku klaunov a eskamotérov, ale hlavne ich principálov, je predať viac a drahšie a častejšie. Lístky na koncerty, nosiče, vstupenky , podiely, zhluky elektrónov.. Ja osobne predávam teplý vzduch už dosť dlho na to, aby som si dovolil takto hodnotiť.
V poslednom čase ma zaujali dva zaujímavé preteky. Jeden bol závod, kde súťaží Madonna. Najnovší album sa umiestnil v 37 krajinách na vrcholoch hitparády. Dokázal utiecť najrýchlejšie a najvyššie. Ale čo o tomto albume poviem svojim deťom ? Svojim priateľom ? A pri záverčnom účtovaní ???? Dokáže dnes vrchol hitparády povedať niečo o kvalite a o výpovedi a obsahu ? Druhý ešte zaujímavejší pretek rozbehla skupina Maduar. Závod s ilúziou, že umelec dosiahne blaho a šťastie, keď sa začne predávať v zahraničí.... Hovadina .Tvorba nie je šport, nehrá sa v kvalitných súťažiach. Hudba našťastie stále nemá ani svoju NHL, ani NBA, ani Premier Division. Aj keď sa principálovia nášho hlúpeho remesla snažia presvedčiť, že viac ako svätý grál je získať prvé miesto v hitparáde v USA alebo Anglicku, že najdôležitejšie je byť na čele hitparády a zvíťaziť nad ostatnými účastníkmi preteku. Ja si myslím, že najdôležitejšie je zanechať stopu. Stopu, ktorú vzniká poctivým prístupom k robote, nadšením a hlavne úctou k tomu, čo robíte. Pred mnohými rokmi vo mne zanechala stopu kazeta skupiny NASYCEN (nie tej metalovej kapely). Vyšla v 500 kusovom náklade. Lepšiu hudbu som nikdy nepočul. A je to moja najobľúbenejšia kapela všetkých čias.( Mám rád aj hudbu umelca, ktorého spolu-managujem a ktorý strávil tento rok na čele britskej hitparády 5 týždňov, ale hudba skupiny NASYCEN je pre mňa soundtrackom môjho života, aj keď som tú kazetu stratil pred 15 rokmi. Dodnes ju nosím v hlave. ..ak by ste náhodou vedeli, kde sa dá niečo od tejto kapely zohnať, dajte, prosím, vedieť). Ďalšiu stopu spájam s kapelou ROWNAK. V pôvodnej zostave. Priniesli nádhernú hudbu, keď som len začínal v hudobnom vydavateľstve. Veľmi sa mi páčila, ale zo zbabelosti som sa neodvážil vydať platnňu tejto kapela . Dodnes ma to mrzí. Bol to najväčší hit, aký som kedy nepodpísal. O mnoho rokov neskôr som ROWNAK videl v novej zostave hrať na námestí a veľmi som sa potešil, keď som počul hudbu z tej starej mnou nevydanej nahrávky.
Najdôležitejší sú však ľudia.
V priebehu posledných rokov odišli širokej verejnosti menej známi, ale pre slovenskú kultúru dôležití ľudia, ktorí vedeli zanechať stopu.
Michal Valášek, ktorý akékoľvek nedostatky dokázal prekryť neuveriteľnou vášňou pre tento pozlátkový svet. Vášňou, ktorej som sa čudoval, ale som ju obdivoval.
Dalibor Hladík, ktorý profesorsky dokázal odokryť vrstvu za vrstvou posolstvá v tvorbe od Neil Younga po Kronos Quartet, ale ktorý mi s rovnakým zanietením pomohol na začiatku kariéry umelca Arash.
A dnes som dostal veľmi smutnú správu, že ani človek, ktorému vďačím za prvú zlatú platňu ktorú som kedy ako vydavateľ odovzdal (skupine Kabát v roku 1996), ktorého rátam medzi jedného zo svojich mentorov, a priateľov, Andrea Čurná, už tiež nie je medzi nami. Aj ona zanechala dôležitú stopu. Len ju ešte dnes neviem dešifrovať. Aj ja vnímam prítomnosť až keď je minulosťou...
Sledujme stopy...najlepšie každý sám a svojim tempom..
Andrea, Dalibor, Michal. ĎAKUJEM
