Predstavitelia veľkých poľnohospodárov vytvárajú podprahovo, v období infekcie slintačky a krívačky, medzi Slovákmi dojem, že malý farmár je hrozbou pre domácu živočíšnu produkciu tým, že ohrozuje veľkých chovateľov hospodárskych zvierat a následne aj potravinovú bezpečnosť štátu.
Súčasne sa šíri falošná ilúzia o tom, že iba veľké chovy sú garanciou dostatočnej výroby potravín, mlieka, mäsa a ďalších produktov živočíšnej produkcie. Pri dlhoročnej 40% sebestačnosti to určite nie je pravda, o čom svedčí aj každoročný prepad našej závislosti na dovoze potravín zo zahraničia.
Podľa poľnohospodárskych veľkopodnikateľov ktorých v tomto naratíve výrazne podporuje SPPK, ako aj ministerstvo pôdohospodárstva a bohužiaľ aj ŠVPS, sú malé chovy natoľko rizikové pri šírení prenosu nákazy slintačky a krívačky (SLAK), že môžu byť príčinou ešte väčšieho poklesu domácej produkcie potravín, hlavne mäsa, mlieka, ako aj mäsových a mliečnych výrobkov.
Ich argumentom je, že malý poľnohospodár, alebo ak chcete sedliak, alebo farmár nedokáže zabezpečiť takú ochranu šírenia vírusu SLAK, ako veľká farma s tisíckami dojníc.
Ukážkou toho, ako vplývajú zástupcovia veľkopodnikateľov na rozhodnutia štátnych orgánov, bola snaha masívne likvidovať malé chovy aj napriek tomu, že boli zdravé a to z dôvodu, že sa nachádzali v ochrannom pásme 3 km od ohniska nákazy. Tento lobing zakrývali „údajným „ opatrením zo strany EÚ...
Lenže tí, ktorí sa podpísali pod toto rozhodnutie asi zabudli, že dnešní ľudia už vedia čítať a že nariadenia Bruselu sú verejne dostupné. A tak sa podarilo lobistom zlikvidovať iba malé chovy v obci Baka. Neskôr, pod tlakom verejnosti, ale aj rozumných koaličných politikov sa tento masaker nakoniec podarilo zastaviť.
Neregistrované chovy na Slovensku si zaslúžia chovateľskú amnestiu.
Pokiaľ sme vedeli dať 4x zbraňovú amnestiu, kedy sa odovzdalo viac ako 12 000 ks zbraní a viac ako 130 tis. kusov streliva, a vedeli sme dať rôzne amnestie na daňové a odvodové nedoplatky, tak mi príde úplne rozumné, že sa udelí aj chovateľská amnestia pre neregistrované chovy, pretože na rozdiel od zbraňovej amnestie, neregistrovaný chov neohrozuje bezprostredne život a zdravie človeka.
A ešte poznámka.
Pokiaľ vedel štát dať zbraňovú amnestiu na rok, tak nevidím dôvod, prečo sa dalo na zvieraciu amnestiu iba pár dní. A pritom vysoký stav neregistrovaných hospodárskych zvierat vznikol hlavne chybou štátu a prehnanej byrokracie. Napríklad aj neopodstatneným zrušením D-chovov minulý rok. Je nereálne si myslieť, že za pár dní sa stihnú zaregistrovať všetky neregistrované chovy a následné všetky neregistrované zvieratá na území celej Slovenskej republiky.
Skutočnosť z hľadiska šírenia vírusu SLAK ( hlavne v prvých dňoch od vypuknutia nákazy v Maďarsku a na Slovensku) je úplne iná, ako bola prezentovaná v médiách.
Pokaľ malí farmári v reštrikčných zónach doslova žiadali karanténu pre svoje chovy a boli pripravení kvôli ochrane svojich zvierat podstúpiť každé obmedzenie pohybu napríklad aj tým, že by sa o zviera staral iba jeden človek, ktorý by bol ochotný neopustiť dvor a nepustiť do prítomnosti vnímavého zvieraťa žiadneho iného človeka, veľkochovatelia púšťali z okolitých regiónov a dokonca aj z Maďarska do svojich chovov denne desiatky ľudí, ktorí sa po skončení smeny vracali do svojich bydlísk, často v tých istých odevoch a topánkach, v ktorých strávili na farme celý pracovný deň a prichádzali a odchádzali z fariem na autách, ktoré parkovali bezprostredne v ohnisku nákazy. O pohybe, kontrole a čistení nákladných áut v prvých dňoch nákazy netreba ani písať.
Aj keď sa tieto praktiky časom zmenili, nastalo to až potom, ako sa vírus už mohol preniesť takmer do celej oblasti od Komárna až po Šamorín, kde je množstvo chovov vnímavých zvierat.
SPPK a prvé dni aj minister pôdohospodárstva a šéf ŠVPS za najväčšie riziko šírenia SLAK označili malé chovy a hlavne tie neregistrované.
Pravda je taká, že za ohniská nákazy SLAK na Slovensku, ako aj v Maďarsku boli označené iba veľké chovy a tie sa stali rizikom pre malých chovateľov a nie naopak.
Vo vyspelých štátoch EÚ sú pilierom potravinovej bezpečnosti a cenovej stability potravín menšie a hlavne rodinné farmy. Na Slovensku je dlhodobý trend, aby túto úlohu na seba zobralo pár veľkých až mega fariem. Výsledkom tejto politiky štátu sú posledné miesta v rámci produkčnej a ekonomickej výkonnosti slovenského poľnohospodárstva v celej EÚ.
Argumentácia o nevyhnutnosti veľkých a nepotrebnosti menších, ale hlavne rodinných chovov sa opiera aj o zavádzajúce tvrdenie, že o chvíľu nebude mať na malých farmách kto pracovať, lebo ani oni, majitelia veľkých fariem nevedia získať skúsených ľudí do práce v živočíšnej produkcii.
A tu si obhajcovia priemyselnej živočíšnej produkcie strieľajú do vlastného kolena, pretože :
- Zamestnanosť v rodinných farmách sa rieši v rámci rodiny a iba v minimálnej miere sa zamestnávajú cudzí ľudia.
- Aj socialistická kolektivizácia pred 70 rokmi bola založená na ľudskom potenciáli a skúsenostiach malých sedliakov, ktorým boli násilne odobraté majetky a zvieratá. A pretože milovali prácu v maštali a na poli, nemali inú možnosť , ako pokračovať v práci na družstvách.
- Vplyvom nezvládnutej transformácie vidieka po roku 1989 a presunom podpôr od malých fariem do sprivatizovaných štátnych majetkov a družstiev nastala neudržateľná nerovnováha na vidieku. Takto dnešní veľkopodnikatelia už nemajú odkiaľ čerpať ľudské zdroje, pretože školy už nie sú a mladých, ktorí by teoreticky vymenili prácu na malej farme za zamestnanie na družstve je nedostatok. Vplyvom zlej politiky štátu, mladí ľudia uprednostňujú pred maštaľou prácu v hypermarkete, automobilkách, alebo sa preorientovali na sofistikované pracovné činnosti, poriadne vzdialené od chovu zvierat.
- Zánikom malých fariem zaniká aj liaheň budúcich pracovníkov, ktorí by možno raz radi pracovali na modernej veľkofarme, lebo aj tie sú dnes veľmi potrebné.
A tak aj po 21 rokoch od vstupu do EÚ, kedy sa nám otvorilo podstatne viac možností na budovanie tradičnej poľnohospodárskej produkcie založenej na rodinných farmách a diverzifikovanej poľnohospodárskej produkcii, pokračuje krutý a nemilosrdný boj veľkých proti malým.
Nehádžem všetkých do jedného vreca a osobne poznám skvelých poľnohospodárov so stovkami až tisíckami zvierat, ktorí žijú v totálnej symbióze s okolitými malými farmármi a sú im dokonca oporou.
Náš vidiek potrebuje všetky formy vlastníctva, pretože diverzifikácia a rozmanitosť nie sú iba predpokladom produkčnej rôznorodosti, environmentálnej a klimatickej stability, ale aj potravinovej bezpečnosti štátu. Diverzifikácia by sa mala týkať aj veľkosti podnikov a vlastníckych štruktúr. A pritom sa stačí pozrieť iba pár kilometrov na sever, do Poľska, kde nemáte problém vidieť v poľnohospodárstve malých živnostníkov, spoločnosti s ručením obmedzeným, akciové spoločnosti, družstvá a dokonca aj silné štátne podniky. Paradoxne Poliaci majú dokonca na hektár poľnohospodárskej pôdy ešte nižšie dotácie ako je to u nás, ale ujde sa všetkým. Aj o tom je diverzifikácia a výsledky poľského poľnohospodárstva IBA POTVRDZUJÚ moje slová..
Transformácia vidieka sa neukončila ani po 35 rokoch. A pokiaľ to bude pokračovať dnešným trendom, tak o 15 rokov už nebude ani čo transformovať. Najlepším príkladom sú stavy dojníc, kde trend úpadku už roky prebieha tak, že z dnešných 320 chovov bude možno o 15 rokov 20-50 a ak hovoríme, že obnova chovov dojníc po likvidácii ohniska SLAK bude trvať minimálne 2,5 roka, tak obnova domácej produkcie mlieka cestou rodinných fariem bude trvať desaťročia.
Pokračovaním dnešných trendov sa z celého poľnohospodárstva stane jedno silne zraniteľné odvetvie. Pri pár desiatkach podnikov, ktoré by ovládali väčšinu poľnohospodárskej produkcie, stačí jedno zlé opatrenie, ako sa to momentálne deje po zavedení ciel v USA, alebo podpísanie nevýhodných, alebo nevyhnutných medzinárodných zmlúv a sme na totálnom dne.
A na záver:
Keď sa podarí zničiť všetkých malých chovateľov, kto bude nasledovať – malí rodinní pekári, drobní vidiecki potravinári, alebo pestovatelia liečivých rastlín, ktorých pohltí farmaceutický priemysel ?
MVDr. Jaroslav Karahuta
bývalý poslanec NR SR a predseda Výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie.
