V septembri 2019 uplynie sto rokov od okamihu, keď zoštátnením maďarského Kráľovského katolíckeho gymnázia v Prievidzi, ktoré spravoval už od 17. storočia rád piaristov, vzniklo Československé štátne reálne gymnázium Franka Sasinka, dnes Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského. Je to škola rôznych mien, tvárí i adries, a stále je tu. V súvislosti s týmto významným výročím som napísal knihu s názvom O prievidzskom gymnáziu s podtitulom Sto rokov udalostí, príbehov a ľudských osudov, ktorej zámerom je pripomenúť jeho históriu, dôležité dejinné medzníky, udalosti i významné osobnosti z radov jej učiteľov či absolventov. Toto gymnázium mám veľmi rád. Pôsobím na ňom už takmer štvrťstoročie, často o ňom hovorievam ako o „mojej“ škole, nakoľko tiež patrím do veľkej množiny jeho absolventov. Vždy som túžil byť členom jeho učiteľského zboru, no netušil som, že sa jedného dňa stanem aj jeho „samozvaným“ kronikárom a človekom, čo sa pokúsi odkryť spod nánosu času jeho storočný príbeh.
Niektoré knihy sa rodia veľmi ťažko a o tejto to platilo dvojnásobne. Jej napísaniu predchádzalo obrovské množstvo práce a štúdia, nekonečné hodiny strávené v archívoch, vyplnené čítaním hŕby starých dokumentov o ľuďoch, ktorí sa podieľali na chode školy a boli súčasťou udalostí, čo lomcovali ich životmi. A to nehovorím o stovkách telefonátov, listov, mailov, rozhovorov. Nebolo to ľahké aj preto, lebo neexistujú čiernobiele príbehy, ale len čiernobiele fotografie, takže občas mi nezostávalo nič iné, len opatrne našľapovať ako v mínovom poli. Viac ako inokedy som si uvedomil, že byť spisovateľom nie je vôbec jednoduché. Ten zápas medzi mnou a nepopísaným prázdnym listom papiera trval tentoraz veľmi dlho. Nedarilo sa mi nájsť vhodné slová a vytvoriť z nich prvú vetu príbehu, čo už dávno dozrel v mojej hlave. Zápasil som s informáciami, uloženými v mojej pamäti, a myšlienkami, hľadajúc spôsob, ako ich spracovať a použiť. A vtedy som si spomenul na slová Jacka Kerouaca, ktorý kedysi povedal: „Jedného dňa nájdem tie správne slová a budú jednoduché.“ Mal pravdu...
Sto rokov v živote školy je dlhý čas. Menili sa režimy, názory, koncepcie, hodnoty, postoje. Hovorí sa, že všetci raz budeme súčasťou histórie, niekto viac, niekto menej. Nie každému je súdené zapísať sa do nej tak, aby aj zostal natrvalo v spomienkach nasledujúcich generácií. Prievidzské gymnázium je tiež „kniha“, no na rozdiel od tej mojej nebude a nemôže byť nikdy dopísaná, pokiaľ bude existovať, pretože rok čo rok jeho brány prekročia desiatky ďalších prvákov, otvárajúcich jeho nové kapitoly. Tí, ktorých osudy sú priamo alebo nepriamo s ním spojené, sa budú ustavične vracať k jeho minulosti, aby lepšie pochopili jeho prítomnosť. Každá nová generácia žiakov i učiteľov si môže a bude klásť nové otázky, ktoré si nekládli alebo nemohli klásť tie predchádzajúce, nakoľko tie nové sú bohatšie o svoju vlastnú historickú skúsenosť, ktorú tie predchádzajúce nemohli predvídať. Môžu hlbšie prenikať do poznania dôb minulých, môžu v nich rozpoznávať viac svetla, farieb i šerosvitu. To, čo sa súčasníkom javilo ako skvelé, jedinečné a veľkolepé, môže v toku plynúceho času stratiť svoj lesk a naopak to, čo považovali vo svojich časoch za okrajové a bezvýznamné, môže získať v perspektíve času na veľkosti. Dejiny prievidzského štátneho gymnázia, nech už sa vo svojej storočnej histórii nazývalo akokoľvek, sú spojené s osudom stoviek učiteľov a tisícok žiakov. Ich mená nájdeme na zažltnutých stránkach starých triednych kníh, maturitných katalógov či vysvedčení. Je to neuveriteľne pestrá a mnohofarebná mozaika vytvorená z veľkého množstva úžasne žiariacich kamienkov.
Už dávno viem, že život školy nie je len o slovách, vzorcoch, heslách, dátumoch či poučkách. Je aj o vzoroch a o príkladoch hodných nasledovania. A moja kniha o prievidzskom gymnáziu je ich plná. Zámerne som do nej zaradil úspešné príbehy ľudí všetkých generácií učiteľov a žiakov nášho gymnázia. Jednu z nich tvoria tí, ktorých mená dnes nájdeme už vytesané do chladných náhrobných kameňov, čo chránia ich práchnivejúce kosti a strážia ich večný sen. Druhú predstavujú tí, čo sa hrbia pod ťarchou desaťročí a ich zošúverené pergamenové tváre, zbrázdené hlbokými vráskami, svedkami dlhého života, lemujú ctihodné šediny. Predstaviteľmi tej poslednej sú všetci ostatní. Výnimočné miesto medzi nimi patrí tým najmladším, lebo inšpirujú, majú chuť, odhodlanie a vôľu dobyť svet. Mám rád mladých ľudí, sú pre mňa celoživotnou výzvou i inšpiráciou. Hľadajú si vlastné miesto pod slnkom, snívajú, túžia, stanovujú si ciele, ktoré sú odhodlaní dosiahnuť. Možno my starší máme skúsenosti, vzdelanie či historickú pamäť, no oni disponujú odvahou a nápadmi. Mladí síce rýchlo bežia, no skratky, ktoré poznáme my starší, nás často zväzujú, pretože zabíjajú fantáziu. Rukopis knihy o prievidzskom gymnáziu som dokončil v januári tohto roku. Je výsledkom môjho štvorročného archívneho výskumu. Nebolo to pre mňa jednoduché obdobie, komunikoval som snáď „s celým svetom“, len aby som sa dostal k informáciám a faktom o udalostiach či ľuďoch, ktorí tvorili jeho históriu. Posledné týždne som bol už taký vyčerpaný, že som myslel, že ho nikdy nedokončím. Som rád, že som to nevzdal...
