„Žijeme v dobe, v ktorej sa priveľa hovorí a píše, málo diskutuje a ešte menej polemizuje. Zatopení sme dátami. Vypočujeme, prečítame a za pár minút zabudneme. Veď ako ináč si v mozgu uvoľniť miesto pre nové dáta?! Lenže aký je z nich potom úžitok, okrem chvíľkového vzrušenia (alebo nudy)? Dnes už vari len vtedy, keď dôjde k stretu a zrážke rozdielnych tvrdení, sa niečo zapíše do dlhodobej pamäti. Iba tak pribúda múdrosť – polemizujúcich i tých, čo sa len prizerajú.“ Tieto slová som našiel v pavučine informácii zvanej internet. Bohužiaľ, nezistil som, kto ich povedal, a tak sa tomuto mne neznámemu autorovi ospravedlňujem za to, že ich používam bez jeho mena ako úvod môjho zamyslenia sa o učiteľoch.
O nás učiteľoch sa toho napísalo mnoho. Jedni nás chvália, iní hania. Zatiaľ čo Ján Amos Komenský tvrdil, že „jediným učiteľom hodným tohto mena je ten, čo vzbudzuje ducha slobodného premýšľania a rozvíja cit osobnej zodpovednosti,“ Georg Bernard Shaw iba lakonicky poznamenal: „Nie som učiteľom, som len ukazovateľom smeru.“ Ako to zvyčajne býva, pravda je niekde uprostred.
Byť učiteľom znamená byť súčasťou obrovskej množiny ustavične sa stretávajúcich, komunikujúcich či spolupracujúcich ľudí. Napriek tomu, že sa vidia takmer každý deň, nie vždy sa poznajú, vedia o svojich plánoch, túžbach, problémoch, záujmoch. Mnohí unikajú pozornosti druhých iba preto, lebo v každodennosti učiteľského života a zhonu, čo je s ním nerozlučne spätý, nedokážu ani na okamih spomaliť, zastaviť sa, pozorovať a vnímať ľudí a svet okolo seba. Stretávajú sa na chodbách, pozdravia sa, usmejú sa (aj to nie vždy) a stratia sa v anonymite davu. Hnaní zvukom školského zvonenia sa pod tlakom učebných osnov a nezmyselnej byrokracie mechanicky presúvajú z triedy do triedy, z jednej skupiny ľudí do druhej, akoby boli vopred naprogramovaní len na výkon určitých činností.
Byť učiteľom znamená vedieť, spoznávať, diskutovať, polemizovať. Byť učiteľom znamená byť osobnosťou, premieňajúcou zrkadlá na priehľadné okná, cez ktoré žiak hľadí do sveta poznania. Jednému sa to darí viac, inému menej, ale väčšina sa o to snaží. Byť učiteľom znamená učiť, ale aj získavať žiakov pre učenie, čo je mnohokrát ťažšie, pretože mnohí z nich sa tomu urputne bránia. Niet divu, že s blížiacim sa koncom školského roka sa z učiteľa postupne stáva vyprahnutá púšť, bledý prízrak, dohasínajúca lampa, čo potrebuje cez prázdniny dobiť baterky či doliať petrolej. V týchto okamihoch sa zdá, akoby Otokar Březina, český básnik, spisovateľ a učiteľ, mal pravdu, keď v roku 1891 napísal: "Učitelství je těžký, robotní úřad, vysilující duši, ochromující fantazii, pijící sílu z organizmu: děti přicházející do školy jsou zlé, svéhlavé, bludně vychované bytosti, rafinované, zlomyslné, zhýčkané, zbloudilé, instinktivně nepřátelské a ve velkém procentu úžasně neschopné. Vracím se po pěti hodinách vyučování fyzicky i duševně vysílen, disgustovaný, zničený, tupý, mdlý a sešlý." Väčšinou tomu tak našťastie nie je, pretože učitelia majú priam úžasnú schopnosť reštartu, čím pripomínajú bájneho vtáka Fénixa, čo vstal z popola.
Učitelia sú zvláštna skupina ľudí. Všetci sú vysokoškolsky vzdelaní, majú názor a nemajú problém poslúchať autority (tie skutočné). Sú nekonečne trpezliví, pracovití, zanietení a vytrvalí. Musia takí byť, ak majú učiť. Bez toho by to nešlo. A okrem toho majú vplyv. Na žiakov i rodičov. Kedysi som napísal (a doteraz tomu verím), že každý učiteľ by mal vedieť, koľko času ubehne, kým sa z hravej bytosti dieťaťa stane dospelý človek, koľko námahy musí vynaložiť na zušľachtenie jeho krehkej duše, lebo duša žiaka je ako notová osnova, do ktorej zapisuje novú melódiu vytvorenú s veľkou obetavosťou, láskou a neraz i s nesmiernou námahou a nadľudským úsilím.
No byť učiteľom znamená byť vystavený aj politickému pranierovaniu, ktorého sa nám tento rok dostalo vrchovatou mierou. To, čo počúvam a čítam o učiteľoch v posledných týždňoch či mesiacoch, ma ustavične utvrdzuje v tom, že hlúposť je bezhraničná, nekontrolovateľne sa šíri, pripomína epidémiu nejakej infekčnej choroby. Jej príznaky súdny človek nie je schopný hneď rozoznať a keď už sú viditeľné, býva obyčajne neskoro. Francúzsky básnik Jacques Prevért napísal, že „hlúposť je najzvláštnejším zo všetkých ochorení“, pretože ňou „netrpí chorý, ale tí okolo neho“.
Mnoho slovenských politikov sa „dopustilo myšlienky“, vďaka ktorej trpí väčšina učiteľov. Premiér tejto krajiny položil národu zásadnú otázku: „Prečo nepracovali cez letné prázdniny a prečo neprotestovali cez leto?“ Táto necitlivá, ba priam arogantná poznámka mi pripomenula jeden z najslávnejších výrokov v dejinách, ktorý údajne vyriekla francúzska kráľovná Mária Antoinetta. Traduje sa, že v roku 1789, v predvečer francúzskej revolúcie, keď obyčajných ľudí trápil hlad, povedala: „Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče.“ Netrvalo dlho a prišla o svoju vznešenú hlavu. Nezmyselnosť oboch výrokov snáď netreba vôbec komentovať. Premiérov financmajster v sebe zasa objavil ľudového liečiteľa a učiteľom naordinoval „bazálny pokoj“. O výrokoch slovenského rétora stojaceho na čele nášho parlamentu sa radšej nebudem zmieňovať, pretože by som nemusel správne analyzovať zmysel jeho gramaticky nie vždy správne zostavených viet, ktoré – aspoň ja mám ten dojem – sú často iba zhlukom nie vždy súvisiacich slov. Keď minister školstva ohlásil najväčšiu reformu školstva za posledných dvadsaťpäť rokov, začal som sa trochu báť. Nie týchto ľudí, ale ich „snahy“ stať sa „prospešnými“ pre túto krajinu a ľudí, čo v nej žijú. Obávam sa ich „snahy“ za každú cenu vyryť novú brázdu do už celkom rozrytého školského poľa, len aby po nich zostala aspoň nejaká stopa v kolektívnej pamäti ľudí a v histórii, aj keď iba na tom povestnom smetisku dejín.
V školstve pôsobím tridsať rokov. Je to dostatočne dlhý čas na to, aby som poznal jeho silné i slabé stránky, aby som vedel, že vyhlásenia politikov o jeho reforme v mnohých prípadoch stoja na vode, že sú iba obyčajnou predvolebnou fikciou či novou fasádou na starom dome, v ktorého interiéri je všetko staré a prehnité. Nikomu z úradníckeho aparátu ministerstiev sa nechce do tej novej, skutočnej reformy, po ktorej volajú aj učitelia, pretože, ako napísal ruský spisovateľ Alexander Ivanovič Gercen ešte v 19. storočí „nové treba budovať v pote tváre, kým staré samé ďalej existuje a pevne sa opiera o barly zvyku.“ Nejako sa zabúda na to, že učiteľ je hlavný a nenahraditeľný prvok v procese vzdelávania mladej generácie (ale aj v procese skutočnej reformy školstva), a preto mu treba, aj keď to mnohí neradi počúvajú, venovať osobitnú pozornosť. Už Ján Amos Komenský povedal, že „učitelia sa nesmú podobať stĺpom popri cestách, ktoré iba ukazujú kam ísť, no samé nejdú“. Ak sa majú pohnúť, nemôžu byť zahltení existenčnými problémami, ďalším zamestnaním či inými protivenstvami.
Byť učiteľom už dávno nie je vysnívanou profesiou. Dnes už málokto z mladých ľudí chce žiť život učiteľa, byť v jeho koži, lebo ničí zdravie a nervy, borí ideály, renomé pri posedení s priateľmi. Jediné, čo neničí, je jeho peňaženka. Napriek všetkému, čo som napísal, si dovolím tvrdiť, že byť učiteľom je úžasné...
