Skaza slávnej dynastie

Ako by sa asi odvíjali dejiny Francúzska, keby v časoch kráľa Slnka očkovali ľudí proti infekčným chorobám, akými boli osýpky či pravé kiahne?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Smrť si hľadá korisť v kráľovskej rodine a kosí oprávnené ambície jej predstaviteľov,“ napísal francúzsky historik Christian Bouyer na margo smutných udalosti v rodine francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. na sklonku jeho vlády, pričom skonštatoval, že to bola práve smrť, čo na konci života „vytvorila okolo starého kráľa prázdnotu“.

Všetko sa to začalo nečakaným skonom jeho jediného syna, dauphina Ľudovíta. Choroba ho zastihla na jeho zámku v Meudone, v deň, keď sa chystal na obľúbený lov vlkov. Dala o sebe po prvý raz vedieť 9. apríla 1711, krátko pred veľkonočnými sviatkami. Hneď po prebudení sa necítil dobre. K slabosti, čo sa ho zmocnila, sa veľmi skoro pridružila vysoká horúčka. Keď sa mu na tvári vyhádzali červené fľaky, lekárom bolo jasné, že dostal pravé kiahne. A tie sa nakoniec stali príčinou jeho rýchleho a smutného konca. Zomrel po piatich dňoch, 14. apríla 1711. Nemal ešte päťdesiat rokov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Portrét dauphina Ľudovíta, syna a následníka francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.
Portrét dauphina Ľudovíta, syna a následníka francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. (zdroj: Hyacinthe Rigaud)

Ľudovít XIV., „ranený najväčšou bolesťou sveta,“ sa z tohto úderu osudu nedokázal spamätať a v liste vnukovi, španielskemu kráľovi Filipovi V., prostrednému synovi mŕtveho dauphina, napísal tieto slová: „Hľadel som na neho ako na priateľa, ktorému som mohol otvoriť svoje srdce a ktorému som celkom dôveroval.“ Jeho švagriná Liselotte Falcká skonštatovala, že podľahol „takému zármutku, že by to obmäkčilo i skalu“. Dauphinova smrť zmenila aj postavenie jeho najstaršieho syna, burgundského vojvodu Ľudovíta, z ktorého sa stal nečakane následník trónu. Vďaka nej sa v dedičskej línii posunul na prvé miesto po starnúcom Ľudovítovi XIV.

SkryťVypnúť reklamu

Neprešiel ani rok a začalo sa druhé a oveľa krutejšie dejstvo dynastickej tragédie Bourbonovcov. Jeho hlavnou protagonistkou bola tentoraz Mária Adelaida Savojská, manželka nového dauphina. Pravdou je, že princezná sa vôbec nešetrila a žila naplno, akoby tušila blížiaci sa koniec. „Musím sa zabávať, pretože už sa nebudem dlho radovať,“ povedala, aby ospravedlnila búrlivý spoločenský život, čo viedla, pričom okolostojacim ľuďom priam vyrazila dych, keď vyriekla slová, z ktorých im behal mráz po chrbte: „Ešte tento rok zomriem.“ Odkiaľ brala túto istotu? Prečo hovorila o vlastnej predčasnej smrti? Verila v predurčený osud? Bola poverčivá? Možno. Istý astrológ z Turína jej kedysi vypracoval horoskop a ona v ňom našla všetko, s čím sa mala v živote stretnúť, nevynímajúc predpoveď o tom, že zomrie vo veku dvadsaťsedem rokov. Nenechala si ju pre seba a často o nej rozprávala, takže niet divu, že sa stala dôležitým fragmentom spomienok a pamätí viacerých jej súčasníkov, ktorí si ju pripomenuli hneď, ako sa naplnila. „Už sa blíži čas, keď mám zomrieť,“ povedala vraj jedného dňa manželovi, a pokračovala: „Vzhľadom na svoje postavenie a zbožnosť nemôžete zostať bez ženy. Povedzte mi, koho si vezmete?“ Na tieto slová, ktoré poznáme vďaka už citovanej Liselotte Falckej, zareagoval mladý dauphin údajne takto: „Dúfam, že ma Boh nepotrestá tým, aby som vás videl umierať. A keby ma toto nešťastie postretlo, nikdy by som sa neoženil, lebo by som vás do týždňa nasledoval do hrobu.

SkryťVypnúť reklamu

Spôsob života, aký viedla Mária Adelaida, ju telesne veľmi oslaboval. Bez ohľadu na počasie sa zúčastňovala poľovačiek a z nich sa často vracala premočená, zablatená, uzimená či úplne schvátená, pričom výčitkám a dobre mieneným varovaniam najbližšieho okolia sa iba smiala a nebrala ich vôbec vážne. Nezriedka pretancovala celú noc a oddávala sa kratochvíľam najrôznejšieho druhu. Jej zdravie podkopalo aj veľa tehotenstiev idúcich v rýchlom slede za sebou, pričom mnohé z nich sa skončili potratom. Niet divu, že bolo iba otázkou času, kedy ju skláti nejaká infekcia, voči ktorej jej oslabená imunita nebude schopná účinne bojovať. Osudnými sa jej stali osýpky. Vírus tohto ochorenia sa prenáša kvapôčkovou infekciou, čiže kašľom, kýchaním či obyčajným hovorením. Vstupnými bránami do organizmu sú najmä sliznice dýchacích ciest. Nákazlivosť ako predpoklad pre infekciu je mimoriadne veľká. V prvom štádiu sa objavujú u postihnutého všeobecné symptómy, akými sú únava, bolesti hlavy a brucha, zápaly očných spojiviek a s tým súvisiaca svetloplachosť, nádcha, suchý a dráždivý kašeľ, ku ktorým sa pridružuje horúčka. Druhé štádium je už charakteristické kožnými zmenami. Objavujú sa tmavočervené, škvrnité, nerovnomerne rozmiestnené vyrážky najskôr za ušami, potom sa rozšíria na tvár a krk a nakoniec pokrývajú aj trup a končatiny, čiže paže a nohy. Život ohrozujúcim ochorením sa osýpky stávajú v okamihu, keď sú sprevádzané vážnymi komplikáciami, akými sú zápal pľúc, lymfatických uzlín alebo mozgu.

SkryťVypnúť reklamu
Portrét Márie Adelaidy Savojskej, manželky burgundského vojvodu Ľudovíta a matky francúzskeho kráľa Ľudovíta XV.
Portrét Márie Adelaidy Savojskej, manželky burgundského vojvodu Ľudovíta a matky francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. (zdroj: Jean Baptiste Santerre)

O priebehu choroby, ale aj o liečbe, ktorej podrobili Máriu Adelaidu, čo jej skôr ublížila, ako pomohla, zachoval svedectvo Philippe de Courcillon, markíz de Dangeau. Každý deň si starostlivo zapisoval udalosti z kráľovského dvora. Zhoršenie zdravotného stavu a následne smrť prvej dámy zámku vo Versailles boli určite udalosťou hodnou zaznamenania. Z denníka tohto dvorana sa dozvedáme, že 5. februára 1712 mala horúčku, tá jej zabránila večerať s kráľom. Už vtedy existovali obavy z následkov vysokej teploty, sprevádzanej prudkou zimnicou. Na druhý deň vstala tak, ako obyčajne, a napriek tomu, že mala horúčku takmer celú noc, zabávala sa a podvečer dokonca hrala karty. Lenže jej stav sa vôbec nezlepšoval, skôr naopak. Horúčka ju kvárila aj naďalej, k nej sa pridružili aj bolesti brucha „väčšie, ako keď rodila“ a na jej tele sa následne objavili červené škvrny, zreteľné signály choroby, čo ju nakoniec sklátila do hrobu. Napriek ópiu, ktoré jej nasadili lekári, sa jej utrpenie stále viac prehlbovalo. Nezabralo ani žuvanie tabaku, nepomohol žiadny zo zaužívaných postupov vtedajšej medicíny, čiže preháňadlá, klystír, dávidlá či púšťanie žilou. Tie oslabené telo ešte viac oslabili. Zomrela 12. februára 1712 vo Versailles. Nemala ešte dvadsaťsedem rokov. Mladá žena, čo práve vydýchla naposledy, si plne uvedomovala vlastnú pominuteľnosť, keď vyriekla slová: „Dnes princezná, zajtra nič, po dvoch dňoch zabudnutá.“

Nikoho z jej okolia nenechal jej predčasný odchod na onen svet chladným. „A teraz je všetkému koniec,“ skonštatovala Liselotte Falcká, zatiaľ čo vojvoda de Saint-Simon sa tiež sklonil pred majestátom smrti, keď povedal: „S ňou zomrela každá radosť.“ Ľudovíta XIV. skon Márie Adelaidy úprimne zarmútil a zmocnil sa ho skutočný smútok. Bola jeho útechou, jeho jediným potešením na staré kolená. Veselá, živá, vždy prišla s niečím, čím ho dokázala rozptýliť, pobaviť, rozosmiať. No tým, kto najviac trpel, bol jej manžel, tragická postava tretieho dejstva tejto smutnej rodinnej drámy. „Dauphin je veľmi skľúčený,“ napísala vtedy Liselotte Falcká v jednom zo svojich listov, „ale je mladý, môže sa znovu oženiť a nahradiť to, čo stratil“. Lenže k tomu už nedošlo, nakoľko udalosti najbližších dní šokovali aj tých najväčších skeptikov.

Keď utrápený mladý vdovec, u ktorého sa takmer okamžite objavili symptómy choroby jeho práve zosnulej ženy, prišiel do zámku v Marly za svojím starým otcom, vyzeral skutočne hrozne. Bolesť a beznádej z neho doslova sršali. Ľudia, čo ho vtedy videli na vlastné oči, boli zhrození z meravého a neprítomného pohľadu, plného žiaľu a zúfalstva, v ktorom sa zračilo čosi divné a ťažko opísateľné. Zarazila ich aj jeho zmenená tvár, posiata veľkým množstvom skôr sinavých než červených škvŕn, ktoré ešte viac umocňovali obraz nešťastného princa, neodvratne hľadiaceho do hrobu. Keď ho Ľudovít XIV. uvidel, osobne mu zmeral pulz a okamžite zavolal lekárov. Jeho zdravotný stav sa rapídne zhoršoval a nakoniec ho museli uložiť do postele, z ktorej už nikdy nevstal. Veľmi trpel, duševne i telesne, a svoje strádanie ponúkal Bohu ako obeť za spásu duše milovanej ženy. Už nechcel žiť. Zomieral s radosťou, lebo smrť bola pre neho vyslobodením, vykúpením a útechou, keďže nechcel byť bez nej. Vojvoda de Saint-Simon k tomu napísal: „Žiaľ nad jej stratou prenikol do najhlbších záhybov jeho vnútra. Obdivuhodnému úsiliu zbožnosti sa ho podarilo zmierniť. Obeť bola dokonalá, ale krvavá. V tomto najstrašnejšom zármutku nebolo nič nízke, malicherné či neslušné. Bolo vidieť rozorvaného muža, ktorý si túžobne prial zmiznúť z povrchu zemského a ktorý tomuto prianiu podľahol.

Portrét burgundského vojvodu Ľudovíta, vnuka francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a otca francúzskeho kráľa Ľudovíta XV.
Portrét burgundského vojvodu Ľudovíta, vnuka francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a otca francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. (zdroj: Joseph Vivien)

Liečbu, naordinovanú lekármi, považovali mnohí v danom okamihu za neužitočnú, neúčinnú, ba priam škodlivú a celkom zbytočnú. Ani vznešený pacient neveril vo vlastné uzdravenie. Posledné pomazanie mu udelili 18. februára 1712 a krátko na to vypustil dušu. Mal dvadsaťdeväť rokov. Manželku prežil iba o šesť dní. „Dokázal, ako veľmi ju ľúbil,“ napísala Liselotte Falcká, „pretože tento dobrý muž určite zomrel smútkom nad stratou svojej ženy. Vždy tvrdil, že to tak bude.“ No nezabudla k tomu ešte poznamenať, že „Francúzsko nemohla postihnúť väčšia strata“ a úprimne sa obávala o zdravie samého kráľa. Podobný názor zdieľal aj vojvoda de Saint-Simon, keď poznamenal, že „Francúzsko klesá pod týmto posledným trestom“. Tvrdil, že „Boh mu dal princa, akého si nezaslúžilo. Krajina ho nebola hodná, dozrel pre blahoslavenú večnosť.“ Claude Louis Hector, maršal de Villars, si do svojich pamätí poznamenal vetu, ktorú počul na vlastné uši od kráľa. Obviňoval sa a považoval samého seba za príčinu všetkých nešťastí, čo postihli jeho rod. Videl v tom odplatu za to, že až príliš miloval vojnu, ktorá prinášala do života ľudí iba strach, utrpenie, žiaľ a ustavičné strádanie. Tá veta znela: „Boh ma trestá a ja si to naozaj zaslúžim.“

Pre Ľudovíta XIV. bola smrť najstaršieho vnuka a jeho manželky tvrdou, neočakávanou, ťažko sa hojacou sa ranou. Zanechala v jeho duši obrovskú jazvu a najmä veľké prázdno. No zďaleka nebola poslednou, ktorej ho nemilosrdný osud vystavil. Kalich horkosti ešte nevypil do dna. Slová parížskeho arcibiskupa mu pripomenuli krehkú skutočnosť: „Ak sú v jednom okamihu vyvrátené cédre, čo sa stane so slabými trstinami?“ Tými trstinami boli jeho dvaja pravnuci, siroty, čo práve prišli o rodičov. Starší z nich, päťročný bretónsky vojvoda Ľudovít, sa stal po otcovej smrti novým dauphinom, zatiaľ čo jeho rovnomenný brat, dvojročný vojvoda z Anjou, bol ešte príliš malý, aby si vôbec uvedomoval hrôzu, čo ich obklopovala. Chlapcov takmer okamžite odlúčili od chorých rodičov. Snažili sa ich takto ochrániť pred infekciou, ale obavy z možnej nákazy sa ukázali ako opodstatnené. Príznaky osýpok sa objavili najskôr u staršieho z bratov. Toto od prírody silné a zdravé dieťa, ktoré sa nevyhlo púšťaniu žilou, naposledy vydýchlo 8. marca 1712. Jeho smrťou sa zavŕšilo štvrté dejstvo dynastickej tragédie.

Portrét malého Ľudovíta XV., ktorý nastúpil na francúzsky trón po Ľudovítovi XIV. po sérii nečakaných úmrtí v priamej línii dynastie Bourbonovcov.
Portrét malého Ľudovíta XV., ktorý nastúpil na francúzsky trón po Ľudovítovi XIV. po sérii nečakaných úmrtí v priamej línii dynastie Bourbonovcov. (zdroj: Hyacinthe Rigaud)

Jeho mladší brat, budúci Ľudovít XV., prežil. Prežil vďaka pohotovému zásahu guvernantky, ktorá nedovolila, aby na ňom aplikovali liečebné metódy tých čias. Vytrhla z rúk lekárov toto slabé a ťažko dýchajúce dieťa a zachránila mu tým život. Na rozdiel od iných pochopila, že oslabených pacientov svojou starostlivosťou zabíjajú spoľahlivejšie než akákoľvek choroba. Mnohí už neverili, že by tento posledný výhonok kráľovskej línie mohol zvíťaziť nad zákernou chorobou, čo tak nemilosrdne zamiešala nástupnícke karty a sklátila do hrobu jeho rodičov i staršieho brata. Francúzsky historik a spisovateľ Michel de Decker v súvislosti s náhlymi úmrtiami v rodine francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. napísal: „Sudička Atropos, ako vždy celá v čiernom, vyzbrojená strašnými nožnicami, sa očividne rozhodla poodstrihovať čo najviac nití života v jeho okolí.“ No jednu z nich nateraz nechala na pokoji...

Jaroslav Perniš

Jaroslav Perniš

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

učiteľ fyziky a chémie so záujmom o históriu európskeho stredoveku, čo rád odkrýva zabudnuté príbehy slávnych kráľov a kráľovien z dávnych čias Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu