reklama

Spomienka na prvú maturantku

Hovorí sa, že všetci musíme stvoriť príbeh, čo dá zmysel nášmu životu. Helene Neumannovej, rod. Kovalčíkovej, prvej maturantke prievidzského gymnázia a dlhoročnej členke jeho profesorského zboru, sa to podarilo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jej otcom bol MUDr. Anton Kovalčík (* 30. 4. 1863, Zubrohlava), syn Imricha Kovalčíka a jeho manželky Jany, rod. Šturekovej. Medicínu vyštudoval v Budapešti a v Kluži, kde krátko pracoval na očnej klinike. Neskôr pôsobil ako obvodný lekár v Handlovej. Netrvalo dlho a zoznámil sa so svojou budúcou manželkou Máriou Malvínou Štefániou Kissovou (* 20. 10. 1871, Prievidza), príslušníčkou zámožnej prievidzskej rodiny, dcérou Eugena Kissa a Jozefy, rod. Tomkovej, ktorá sa stala matkou jeho štyroch dcér. Prvorodená z nich – Helena Malvína Jozefa, hrdinka tohto príbehu – uzrela svetlo sveta 26. marca 1898 v Handlovej. Na krst ju niesla staršia sestra jej matky, manželka gymnaziálneho profesora Antona Rittingera, po ktorej dostala svoje prvé meno. Jej tri mladšie sestry – Alžbeta (* 1901), Irena (* 1902) a Klára (* 1908) – sa narodili už v Prievidzi, kde sa ich otec stal okresným lekárom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Anton Kovalčík a jeho manželka Mária Malvína Štefánia Kissová, rodiča Heleny Kovalčíkovej
Anton Kovalčík a jeho manželka Mária Malvína Štefánia Kissová, rodiča Heleny Kovalčíkovej 

Po absolvovaní dievčenskej ľudovej školy v Prievidzi chodila Helena jeden rok do meštianskej školy. V tom čase zložila doplňovaciu skúšku do štvrtej triedy Kráľovského katolíckeho gymnázia v Prievidzi, kde študovala súkromne ďalších päť rokov ako privátna žiačka. Zmaturovala 1. júna 1916 a stala sa vôbec prvou ženou, čo na tomto gymnáziu zložila skúšku dospelosti. V tom čase už jej otec nežil. Zomrel nečakane 9. júna 1915 v Prievidzi vo veku 52 rokov. Svoje kroky potom nasmerovala do Budapešti, kde navštevovala v rokoch 1916 až 1922 Filozofickú fakultu Kráľovskej maďarskej univerzity. Tam ju aj zastihli udalosti spojené s koncom prvej svetovej vojny a vznikom Československej republiky. Napriek tomu v budapeštianskom štúdiu pokračovala ďalej. Základnú skúšku z dejepisu a zemepisu vykonala v máji 1918, odbornú skúšku z týchto predmetov v máji 1921. Poslednú skúšku z pedagogiky absolvovala v decembri 1922, čím svoje vysokoškolské štúdium v Maďarsku zavŕšila. Diplomom, datovaným 12. decembra toho roku, ju vyhlásili za spôsobilú vyučovať zemepis a dejepis na stredných školách s maďarským vyučovacím jazykom. A na dôvažok, vykonaním rigoróznych skúšok z histórie v júni 1922 dokonca získala aj oprávnenie používať akademický titul doktorka filozofie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Helena Kovalčíková ako študentka
Helena Kovalčíková ako študentka 

Po návrate domov nezačala hneď učiť, lebo musela najskôr požiadať o uznanie (nostrifikáciu) svojho vzdelania, ktoré oficiálne získala v zahraničí. Svoju žiadosť adresovala 24. januára 1923 na Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe. V tom čase už bola poslucháčkou tamojšej Karlovej univerzity. V nej zdôvodnila svoje štúdium v Maďarsku takto: „Že som ešte v štvrtom roku trvania republiky v Pešti študovala a nie na universite v Československej republike, to zapríčinily jedine moje neblahé hmotné a rodinné pomery a neni tomu príčina snáď národná ľahostajnosť. Moja matka je bezmajetná vdova, z nepatrnej penzie živorí s dvoma nezaopatrenými deťmi. Ja som bola utisnutá na pomoc svojho strýca, ktorý v Pešti býva a umožnil moje štúdia (u neho som bývala a stravovala sa), čo v prípade, keby som bola študovala v mojej domovine, by nebol mohol učiniť pre valutné problémy. Všetky svoje sily chcem tomu národu venovať, z ktorého pochádzam, a aby som úlohu moju čim dôkladnejšie previedla, nateraz som posluchačkou pražskej univerzity.“ Výnosom zo 4. apríla 1923 Ministerstvo školstva a národnej osvety uznalo jej kvalifikáciu pod podmienkou, že úspešne absolvuje aj ďalšie skúšky, medzi inými aj skúšku z československého jazyka. Po ich vykonaní ju vedecká skúšobná komisia pre učiteľstvo na stredných školách diplomom, vystaveným 28. júna 1923 v Prahe, uznala za spôsobilú vyučovať dejepis a zemepis aj na vyšších stredných školách s československým vyučovacím jazykom. No s nostrifikáciou doktorátu Helena nepochodila.Teraz jej už nič nebránilo, aby vstúpila do školských služieb. Jej prvým (a zároveň jediným) pôsobiskom bolo gymnázium, na ktorom kedysi maturovala, len teraz sa volalo Československé štátne reálne gymnázium Fraňa Sasinku v Prievidzi. Na základe výnosu Referátu Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave z 29. septembra 1923 sa stala dočasnou profesorkou na tomto ústave. Do služby ju prijal vtedajší riaditeľ František Paulus, do rúk ktorého zložila 20. októbra 1923 služobnú prísahu, opakujúc po ňom hlasne a zreteľne slovo za slovom nasledujúci text: „Přísahám a slibuji na svou čest a svědomí, že československé republice budu vždy věrna a její vládě poslušna, že budu veškerý státní zákony zachovávati, všechny své úřední povinnosti dle platných zákonů a nařízení vykonávati pilně, svědomitě a nestranně, úředního tajemství neprozradím a ve všem svém jednání jen prospěchu státu a zájmu služby budu dbáti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Helena Kovalčíková ako mladá profesorka prievidzského gymnázia
Helena Kovalčíková ako mladá profesorka prievidzského gymnázia 

Keď v ministerskom vestníku z roku 1924 vypísali konkurz na obsadenie definitívneho miesta profesora dejepisu a zemepisu na prievidzskom gymnáziu, Helena nezaváhala a prihlásila sa. Nebola jediná. O toto miesto mali záujem aj ďalší uchádzači – Jaroslav Procházka zo Štátneho učiteľského ústavu v Opave a Jaroslav Kolenatý zo Štátneho reálneho gymnázia v Liptovskom Svätom Mikuláši. Riaditeľ František Paulus zvolal vtedy mimoriadnu poradu zboru, ktorá sa konala 23. júla 1924 „s cieľom zostavenia terna (rozumej poradia) zo žiadateľov o definitívne miesto profesora dejepisu a zemepisu pri tunajšom ústave“. Napriek tomu, že Helena bola z nich najmladšia nielen vekom, ale aj služobne, bola „jednomyseľne všetkými hlasmi prítomných profesorov“ zaradená na prvé miesto, pričom jeden z argumentov znel, že je „rodená Slovenka a podporuje matku, s ktorou bydlí“. Definitívnou profesorkou sa stala 1. septembra 1924, ako vyplýva z ministerského výnosu vystaveného o jedenásť dní neskôr. Od tohto okamihu bola nerozlučne spätá s prievidzským gymnáziom až do svojho odchodu do výslužby. Na rozdiel od iných svojich súčasníkov sa vyhla ustavičnému prekladaniu z jedného profesorského miesta na druhé, a mohla celý svoj profesionálny i osobný život spojiť s Prievidzou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Helena Kovalčíková so svojimi žiakmi
Helena Kovalčíková so svojimi žiakmi 

Vypuknutie druhej svetovej vojny a rozdelenie Československa priniesli do jej života mnoho zmien. Rozhodnutím vlády Slovenskej krajiny z 19. decembra 1938 v zmysle dohody s ústrednou vládou z 12. novembra z toho istého roku boli českí profesori daní k dispozícii Českej krajine. Helena sa musela rozlúčiť s mnohými kolegami, ktorí v Prievidzi učili dlhé roky. K výraznej zmene došlo aj v jej súkromnom živote. Uprostred vojnového virvaru, v sobotu 12. júla 1941, sa vydala. Mala štyridsaťtri rokov a k oltáru Kostola svätého Bartolomeja v Prievidzi ju priviedol o jedenásť rokov starší bojnický obvodný lekár MUDr. Ján Samuel Neumann (* 2. 12. 1887, Čadca), syn židovského mäsiara Henricha a Jeanette, rod. Langovej. Zosobášil ich prievidzský farár Emanuel Schubert. Svedkami tejto udalosti bol riaditeľ prievidzského gymnázia PhDr. Ján Žirko, osobný priateľ oboch novomanželov, a nevestin švagor, hlavný finančný radca Ľudovít Ferjenčík, manžel jej najmladšej sestry Kláry.

Helena Kovalčíková počas vyučovania v období Slovenského štátu
Helena Kovalčíková počas vyučovania v období Slovenského štátu 

Dva mesiace po tejto nečakanej a prekvapujúcej svadbe, ktorá v mnohom, ako možno vydedukovať z udalostí, čo po nej nasledovali, pripomínala skôr sobáš z rozumu, uzrel svetlo sveta Židovský kódex, čiže nariadenie o právnom postavení Židov v Slovenskom štáte. Protičeské nálady vystriedali tie protižidovské. Helenin manžel bol pôvodom Žid. Prvý raz sa oženil s katolíčkou Rozáliou Poljakovou (* 16. 7. 1896, Budapešť). Z náboženského hľadiska šlo o zmiešané manželstvo, ktoré bolo – povedané cirkevným jazykom – 1. mája 1935 sanované od koreňa (sanatio in radice), keď sa dal pokrstiť. Rozália zomrela o necelé štyri roky neskôr, 19. januára 1939 v Prievidzi na zhubný nádor. Do zväzku s Helenou teda Ján Samuel Neumann vstupoval po jej smrti oficiálne už ako katolík. Synovia Pavol a Juraj, ktorých mu porodila, tiež prijali sviatosť krstu a dokonca požiadali v roku 1942 aj o zmenu priezviska z pôvodného Neumann na Novák. Bola to vtedy jedna z možností, ako sa vyhnúť prenasledovaniu a deportáciám do koncentračných táborov. Sama Helena sa v roku 1942 stala krstnou matkou manželovej netere Kláry, dcéry jeho brata Žigmunda Jozefa Neumanna, ktorého krstným otcom bol zasa jej bratranec Zoltán Kiss.

Rozália Poljaková so synom Pavlom, prvá manželka Jána Samuela Neumanna
Rozália Poljaková so synom Pavlom, prvá manželka Jána Samuela Neumanna  

Heleninmu manželovi sa dokonca podarilo dosiahnuť výnimku, aby aj naďalej mohol vykonávať lekársku prax a vyhol sa odsunu, a to vďaka vtedajšiemu ministrovi školstva a národnej osvety Jozefovi Sivákovi, ktorého obaja poznali ešte z čias, keď v Prievidzi pôsobil ako školský inšpektor. Dôkazom toho je list jej manžela, datovaný 1. januára 1943 v Prievidzi, ktorý mu adresoval: „Dnes na prahu Nového roku hlboko dojatý znovu a znovu ďakujem Vám za všetko, čo ste pre moju rodinu a pre mňa konali. Pripomínam si to každý deň, že len Vám môžem ďakovať za to, že som tu, že som bol ušetrený prenasledovania, poníženia, ba aj úplného zničenia existencie. Teraz ste zachránili aj môjho brata a otca. Aj tento 92-ročný starec vie dobre, že jedine Vám vďačí za to, že svoju životnú púť môže dokončiť v pokoji tu a nie v hrôzach deportovania. Tak ako my, aj on sa modlí za Vás k nášmu jedinému Bohu. Jeho prosby, vyvierajúce z jednoduchého, ale úprimného srdca dozaiste nájdu cestu k Najvyššiemu.“ Rok 1944 priniesol do rodinnej histórie Neumannovcov veľkú tragédiu. Výrazne prekryla radosť z promócii Pavla (* 22. 12. 1919, Čadca), staršieho syna Heleninho manžela, ktorý úspešne ukončil štúdium na Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. A čo sa stalo? Pri bombardovaní rafinérie Apollo na ľavom brehu Dunaja za Bratislavou zničilo 16. júla 1944 americké letectvo nielen závod a priľahlé obývané oblasti, ale pripravilo o život 176 nevinných ľudí. Medzi nim bol aj 21-ročný Juraj (* 19. 2. 1923, Prievidza), jeho mladší syn. Pochovali ho v Prievidzi do hrobu jeho matky Rozálie.

Pohľad na horiacu rafinériu Appolo v Bratislave
Pohľad na horiacu rafinériu Appolo v Bratislave 

Po potlačení Slovenského národného povstania sa aj Židia, čo konvertovali a ktorých chránili výnimky, začali obávať o svoj život. Mnohí z nich, medzi nimi i Helenin manžel Ján Samuel Neumann a jeho najbližší príbuzní (syn Pavol, otec Henrich, brat Žigmund Jozef s manželkou Annou Máriou, dcérou Klárou a zaťom), prežili vďaka záchrannej akcii, zorganizovanej bojnickým farárom Lukášom Petrášom. Od septembra 1944 až do mája 1945 sa skrývali v akejsi chate či bunkri v horách nad Kaniankou a prežili vďaka dômyselnému zásobovaniu, v ktorom i sama Helena mala nezanedbateľný podiel. Riadil ho Lukáš Petráš, jej bývalý kolega (v rokoch 1923 až 1935 učil na prievidzskom gymnáziu náboženstvo), u ktorého sa zhromažďovali potraviny z továrne Carpathia. Tieto kočiš vozil do horárne v Kanianke, odkiaľ ich miestny horár František Rus v batohu nosil na dohodnuté miesto v lese. Podľa slov Erika Kližana, spoluautora knihy Jedno storočie v Prievidzi (2011), „celý proces záchrany a zásobovania ukrývajúcich sa bol dokonalým mechanizmom, veď prevoz potravín z Carpathie cez Bojnice do Kanianky a ich nosenie k bunkru cez spojky nebol nikdy prezradený“. O udalosti po prvý raz prehovoril Helenin manžel až tri roky po skončení vojny na otcovom pohrebe, keď sa všetkým verejne poďakoval.

Helena Kovalčíková s manželom Jánom Samuelom Neumannom
Helena Kovalčíková s manželom Jánom Samuelom Neumannom 

V roku 1951 odišla do výslužby. Ovdovela 3. marca 1964, keď jej manžela sklátila do hrobu rakovina pečene. Zomrel v Handlovej, ale pochovali ho na miestnom cintoríne v Prievidzi, do hrobu, kde spočinuli telá jeho prvej manželky Rozálie a mladšieho syna Juraja. Bolo jej súdené prežiť aj druhého nevlastného syna Pavla. Osudným sa mu stalo zranenie, ktoré utrpela druhá manželka československého prezidenta Gustava Husáka. Keď si 20. októbra 1977 zlomila ruku, požiadala lekárov v Bardejovských kúpeľoch, kde sa vtedy zdržiavala, aby ho o tom informovali. Dôvod bol prozaický. Bol lekárom SANOPS-u, štátneho sanatóriu pre komunistické nomenklatúrne kádre a ich príslušníkov v Bratislave, a už jej podobné zranenie liečil. Rozhodol sa, že za ňou priletí do Bardejova, aby ju ošetril. Krátko pred pol štvrtou popoludní odštartoval z bratislavského letiska vrtuľník Mi-8 s jednou z najlepších posádok. Okolo piatej hodiny pristál v Bardejove. Nedal sa presvedčiť, aby prominentnú pacientku ošetril priamo v miestnej nemocnici, ale trval na okamžitou prevoze do Bratislavy. A toto rozhodnutie sa mu stalo osudným. Spolu s prezidentovou manželkou a celou posádkou zahynul pri páde vrtuľníka, s ktorým pilot v tento deň pristával v Bratislave. A aká bola príčina tejto leteckej nehody? Vrtuľník sa v zložitých poveternostných podmienkach pri pristávacom manévri v blízkosti letiska dostal do kukuričného poľa, kde sa vytvoril zo zvyškov kukurice a prachu mrak. Preto posádka stratila kontakt s navádzacími svetelnými bodmi a stratila priestorovú orientáciu. To pilot vrtuľníka nemohol predvídať. Na tomto základe došlo k havarijnej situácii, ktorú posádka nedokázala úspešne vyriešiť.

Trosky vrtuľníka, v ktorom našiel smrť Pavel, nevlastný syn Heleny Kovalčíkovej
Trosky vrtuľníka, v ktorom našiel smrť Pavel, nevlastný syn Heleny Kovalčíkovej 

Helena zomrela 1. novembra 1986 v Prievidzi na zlyhanie srdca. Mala 88 rokov. Pochovali ju na mestskom cintoríne, kde dodnes odpočíva po boku svojich rodičov, krstnej matky Heleny, sestier Alžbety a Kláry, ale aj švagra, manžela poslednej z nich.

Jaroslav Perniš

Jaroslav Perniš

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

učiteľ fyziky a chémie so záujmom o históriu európskeho stredoveku, čo rád odkrýva zabudnuté príbehy slávnych kráľov a kráľovien z dávnych čias Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu