Tým, kto privolal na seba a svoj rod kliatbu veľmajstra templárov, bol francúzsky kráľ Filip IV. Pekný. Životopisci nie sú jednotní pri hodnotení jeho osobnosti. Najvýstižnejšie to vyjadril jeden z nich, francúzsky historik Jean Favier, keď napísal: „História Filipa Pekného je reťazou záhad a prvá z týchto záhad sa volá Filip Pekný.“ V podobnom duchu sa vyjadril i Georges Bordonove. Priznal sa, že tento kráľ na neho pôsobí ako „sfinga driemajúca v piesku dejín, ktorá kladie celým generáciám historikov tie isté znepokojujúce otázky“.
Aký teda bol? Bol to „veľmi veľký muž, viac než o šírku dlane vyšší ako iní vysokí muži, s kosťami väčšími ako trámy“, napísal o ňom kronikár známy pod menom Templár z Tyru a vo svojom opise pokračuje nasledovne: „Mal takú peknú tvár a svetlú pleť a bol taký svetlovlasý, že v jeho časoch nebol nikto taký pekný ako on a každý, kto ho uzrel, dobre vie, že to, čo som vám povedal, je čistá pravda.“ Práve svojmu príťažlivému vzhľadu, na ktorom sa zhodujú všetci jeho stúpenci i odporcovia, vďačil Filip IV. Pekný za to, že získal svoju prezývku. A s ňou vošiel do histórie. Jeho povaha mu priniesla mnoho ďalších prívlastkov. Vedel byť márnotratný, nezmieriteľný, prísny, ale aj krutý. „Nič ho neohne, je to železný kráľ,“ tvrdili jedni, zatiaľ čo v očiach druhých sa zasa javil ako „kráľ z mramoru“, nakoľko bol tvrdý a chladný ako kameň.
Jeden z jeho mnohých protivníkov Bernard Saisset, biskup v Pamiers, ho prirovnal k výrovi, ktorého si v jednej bájke kedysi dávno zvolili vtáky za svojho kráľa, pretože bol najkrajší spomedzi nich. Keď sa jedného dňa prišla k nemu posťažovať na jastraba straka, on iba mlčal a tupo hľadel pred seba. Nepovedal jediné slovo. Bol síce veľký a pekný, ale nehodil sa vôbec na nič. „Takýto je francúzsky kráľ,“ skonštatoval biskup. „Hoci je najkrajším mužom na svete, vie na ľudí iba bez slova hľadieť. To nie je človek ani zviera, to je socha.“ Mnohí s týmto hodnotením Filipa IV. Pekného súhlasili. Aj keď na jednej strane ospevovali jeho fyzickú krásu, eleganciu a vznešenosť jeho postavy, na druhej strane jedným dychom dodávali, že ľudí vo svojom okolí znepokojoval necitlivosťou, mlčanlivosťou a najmä ľadovým, bezvýrazným, no skúmavým pohľadom, ktorému nič neušlo.
Posledné roky jeho života boli naplnené veľkým a mimoriadne sledovaným procesom, prebiehajúcim so súhlasom pápeža. Na lavici obžalovaných vtedy sedeli tisícky templárov. Záverečné dejstvo tejto historickej drámy sa odohralo 18. marca 1314 na parížskom ostrove Ile-des-Javiaux, kde postavili hranicu pre veľmajstra templárov Jacquesa de Molay a templárskeho preceptora Normandie Geoffroya de Charney. Keď odvolali svoje priznanie vynútené na mučidlách, Filip IV. Pekný nariadil, „aby ešte v ten deň, približne v čase večerných bohoslužieb, na istom ostrovčeku na Seine medzi kráľovskou záhradou a kostolom bratov pustovníkov sv. Augustína, oboch upálili“. A tak sa aj stalo.
Z dochovaných kronikárskych správ vieme, že muži sa správali dôstojne a nedávali najavo, že majú strach. Odhodlane podstúpili fyzické utrpenie s takou pevnou vôľou, že u všetkých, čo sa prizerali, vzbudili obdiv a prekvapenie odvahou, s akou šli v ústrety krutej smrti. „Boh vie, kto má pravdu a kto zhrešil,“ vyriekol údajne veľmajster, keď ho priväzovali ku kolu, „a nešťastie dopadne na tých, ktorí nás odsúdili k mukám. Boh pomstí našu smrť. Vedzte, že tí, ktorí stoja proti nám, budú trpieť.“ Podľa iných svedectiev v okamihu, keď ho zachvátili spaľujúce plamene, zvolal: „Telá patria francúzskemu kráľovi, ale duše Bohu.“
Hrdinský a mimoriadne dramatický veľmajstrov koniec upútal pozornosť kronikárov a stal sa úrodnou pôdou pre vznik legendy, ktorá je priamym dôkazom toho, ako sa spätný pohľad na udalosť môže stať neoceniteľným spojencom proroctva. Mesiac po smrti Jacquesa de Molay zomrel pápež a o sedem mesiacov neskôr aj francúzsky kráľ. Úmrtia dvoch hlavných osnovateľov jeho upálenia v takom krátkom slede za sebou mali vyvolať u ľudí dojem, že ich veľmajster povolal pred tvár samého Boha, aby sa zodpovedali za svoje zločiny. Florentský kronikár Giovanni Villani len lakonicky poznamenal, že „francúzsky kráľ a jeho synovia neskôr zažili veľkú hanbu a nepriazeň osudu“.
A od temnej legendy je už iba krôčik k románovej fikcii francúzskeho spisovateľa Maurica Druona o kliatbe umierajúceho veľmajstra: „Do roka vás pozývam na Boží súd, aby ste prijali svoj spravodlivý trest! Buďte prekliati! Buďte prekliati! Všetci buďte prekliati až do trinásteho pokolenia vášho rodu!“
