O zlobe a nenávisti...

alebo z čias, keď krvácala Dávidova hviezda. Tri príbehy ľudí, spätých s prievidzským gymnáziom, čo zažili na vlastnej koži zlo, sprevádzajúce Židov počas druhej svetovej vojny...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Edita Weisová

Rokmi som si bolestne uvedomoval, že v znamení Kainovho bratovražedného zločinu bol vydaný nacistickému katovi jeden člen podtatranskej rodiny, prebývajúci tu po stáročia, znášajúci spoločné osudy, podieľajúci sa na jej všestrannom rozvoji. Národ tak úporne bojujúci za svoju slobodu poslal v čase jej fiktívneho víťazstva v opare nacionalistického poblúznenia a religiózneho zatemnenia významnú časť svojho organizmu, rasovo opečiatkovanú zložku obyvateľstva ako dobytok v dobytčích vagónoch na porážku, čím sa v pobalamutení mysle ožobráčil. Oslava vytúženej slobody podaná v pohári rasového jedu aj etnickej čistky. Zostala iba pachuť blenu zločinu.“ Tieto slová napísal 20. októbra 2008 v Prahe historik a disident Ján Mlynárik v úvode knihy Dávidova hviezda pod Tatrami, ktorá vyšla v jeho vydavateľstve Ipeľ. Jej autorom je Ješajahu Andrej Jelínek, o ktorom bude ešte reč, a mala podtitul Židia na Slovensku v 20. storočí. Cez prizmu týchto slov som sa rozhodol priblížiť osud ženy, ktorá bola istý čas spätá s prievidzským gymnáziom a priamo konfrontovaná s dobou, keď v Európe prúdom tiekla pravá krv, bolesť bola zničujúca a krutá a nemilosrdná smrť sa stala bežnou realitou všedných dní, v mnohých prípadoch často oslobodzujúcou. Je až neuveriteľné, čo vtedy dokázal urobiť človek človeku. Obec Žabokreky nad Nitrou, ležiaca medzi pohoriami Považský Inovec a Tríbeč, sa stala v stredu 1. februára 1899 miestom, kde sa po prvý raz ozval detský plač hlavnej hrdinky tohto príbehu. Na svet sa prihlásila ako najstaršia zo šiestich detí zverolekára Alexandra Weisa (zomrel, keď mala štrnásť rokov) a Rechy (Ruženy) pochádzajúcej z Prievidze – jej rodičia boli Jozef Freiberg a Mária, rod. Neumannová. V rokoch 1910 až 1915 navštevovala Vyššiu dievčenskú školu v Trenčíne, nasledujúce dva roky privátne študovala na maďarskom Kráľovskom katolíckom gymnáziu v Prievidzi, ktoré vtedy spravovali členovia rehole piaristov. 29. mája 1917 zložila skúšku dospelosti, získajúc niekoľko mesiacov predtým „domovské právo“ v rodisku svojej matky. Maturita jej umožnila pokračovať v rokoch 1917 až 1919 v štúdiu na vysokej škole – na Filozofickej fakulte Maďarskej kráľovskej vedeckej univerzity v Budapešti. Ďalší akademický rok zo zdravotných dôvodov vynechala, no do hlavného mesta novovzniknutého Maďarska sa už nevrátila. Jej ďalšou alma mater sa stala v rokoch 1920 až 1922 Filozofická fakulta vtedajšej Nemeckej Karlo-Ferdinandovej univerzity v Prahe. Po jej absolvovaní vstúpila do školských služieb. Z rozhodnutia Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave z 10. októbra 1922 nastúpila ako suplujúca profesorka francúzštiny a nemčiny na Československé štátne reálne gymnázium Franka Sasinka v Prievidzi – gymnázium, ktoré vzniklo zoštátnením toho, kde pred piatimi rokmi maturovala. Strávila na ňom tri školské roky. V tom čase tam študovali aj dvaja jej mladší súrodenci: brat Ignác, ktorý zmaturoval v roku 1928, no v tom nasledujúcom nečakane zomrel; a sestra Magdaléna, ktorej v roku 1930 „na vlastnú žiadosť bolo dovolené prestúpiť na štátne reálne reformné gymnázium vo Zvolene“. Vtedy už bola Edita Weisová členkou profesorského zboru Šafárikovho štátneho reálneho gymnázia v Prešove, kam ju preložili na základe ministerského výnosu z 2. júla 1925. Ako mnoho jej vtedajších kolegov učila súbežne aj na tamojšom štátnom učiteľskom ústave. V čase svojho pôsobenia v metropole Šariša dosiahla 21. mája 1926 plnú učiteľskú spôsobilosť, čím sa stala dočasnou profesorkou. K ďalšiemu jej preloženiu došlo z rozhodnutia školskej vrchnosti 25. augusta 1928. Jej novým pôsobiskom sa stalo od 1. septembra Československé štátne reformné reálne gymnázium Dr. M. Štefanoviča vo Zvolene. Pôsobila na ňom do konca školského roku 1935/1936 a získala postavenie definitívnej profesorky. Z pobytu vo Zvolene sa odhlásila 30. júla 1936 a odišla zo Slovenska do Prahy, kde kedysi študovala, aby začala učiť na tamojšom II. štátnom gymnáziu, ktoré sa stalo jej posledným úradným pôsobiskom. Edita Weisová bola podľa úradného opisu stredne vysoká žena s hnedými vlasmi a modrými očami, s oválnou tvárou, okrúhlou bradou, súmernými ústami a tupým nosom. Nikdy sa nevydala a nemala vlastné deti. V Prahe nezostala dlho sama. O niekoľko mesiacov za ňou prišla jej sestra Magdaléna a 1. januára 1937 sa sem z „existenčních důvodů“ presťahovala aj ich matka Recha. Všetky tri ženy, žijúce od 11. augusta 1941 na Norimberskej ulici č. 28 v byte Emila Weila, čelili spoločne tragickému osudu ľudí so židovským pôvodom, ktorým sa nepodarilo vyslobodiť z pazúrov nacistickej mašinérie. Stali sa obeťou tých, čo vtedy podľahli nezmyselnému fanatizmu, pripojac sa k nenávistnému stádu a nepočúvajúc zdravý rozum či vlastný inštinkt. Najviac skloňovaným slovom v tých časoch bol transport. Symbolizovalo osudy ľudí, čo sa dostali do obludného súkolia „konečného riešenia židovskej otázky“ v koncentračných táboroch ponorených do krvavej hmly. Dostať predvolanie do transportov znamenalo definitívne prerušiť všetky spojenia s doterajším životom a vstúpiť na zlovestnú cestu do neznáma, na ktorej konci takmer vždy čakala smrť. Edita Weisová, jej matka a sestra sa tiež stali súčasťou takéhoto transportu. S tisíckou ďalších Židov ich 12. mája 1942 previezli z Prahy do Terezína. Tam strávili v neľudských podmienkach dva roky a päť mesiacov, ale veľmi skoro bez Magdalény, ktorú už 5. októbra 1943 deportovali do Osvienčimu. Nikdy viac ju nevideli. O rok neskôr, 12. októbra 1944, iba niekoľko mesiacov pred koncom druhej svetovej vojny, vypravili z terezínskeho geta do Osvienčimu ďalší transport tisícpäťsto Židov. Obe ženy boli medzi nimi, obe skončili v plynovej komore. Kedy presne, to nevieme. Pramene o tom mlčia...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ružena Becková, rod. Steinerová

V piatok 26. mája 2017, iba niekoľko mesiacov predtým, ako dovŕšila deväťdesiaty rok života, stala sa čestnou študentkou Gymnázia Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi. Z rúk riaditeľky Eleonóry Porubcovej prevzala v prítomnosti žiakov a učiteľov školy čestný titul Scholaris honoris causa. Bol udelený nielen jej, ale symbolicky a najmä jej prostredníctvom aj všetkým tým, ktorých kedysi vylúčili zo štúdia, nakoľko sa stali nedobrovoľnými nepriateľmi novovzniknutého Slovenského štátu. A čím sa previnili? Narodili sa ako Židia. Ružena Becková, rod. Steinerová, žena, o ktorej je tento príbeh, stala sa žijúcim symbolom a výkričníkom. Pomyselne dvíha varovný prst, aby sa už nikdy neopakovali krivdy z minulosti, neprijímali nezmyselné rozhodnutia a neopakovali činy, prinášajúce do života ľudí slzy, žiaľ a nehojace sa rany. Prežila peklo na zemi, hľadela smrti do očí, spoznala skutočnú bolesť a utrpenie, prišla o desiatky príbuzných, stratila všetko, na čom jej záležalo. „Prežila som v živote toľko strašného ako málokto. Nemala som mladosť,“ povedala o hrôzach holokaustu, ktoré poznačili jej detstvo a čas dospievania. Jej príbeh sa začal odvíjať 13. novembra 1927 v Prievidzi, kde v dome na vtedajšom Masarykovom námestí po prvý raz uzrela svetlo sveta ako dcéra povozníka a neskoršieho autodopravcu Leopolda Steinera a jeho manželky Alžbety, rod. Beckovej. Po nej do rodiny pribudol ešte mladší brat Viliam. Od 1. septembra 1933 bola žiačkou ľudovej školy, kde vychodila päť tried. Následne sa prihlásila do Československého štátneho reálneho gymnázia Franka Sasinka v Prievidzi. Tam 24. júna 1938 úspešne absolvovala prijímacie skúšky. Školský rok 1938/1939, jediný, ktorý na ňom strávila, bol plný politických udalostí a zmien s veľkým dosahom na životy jednotlivcov. Vtedy im ešte celkom nerozumela, ale ich dôsledky čoskoro zažila na vlastnej koži. Nemala ešte jedenásť, keď sa stala ako Rozália Steinerová – tak ju do triedneho katalógu zapísala jej triedna profesorka Helena Kovalčíková – členkou triedy, v ktorej sa drvivá väčšina žiakov oficiálne hlásila k rímskokatolíckemu náboženstvu. Výnimku tvorili iba Ľubomír Duchoň rodom z Topoľčian, syn handlovského učiteľa, evanjelik augsburského vyznania, a tiež deti rodičov, čo vyznávali židovskú vieru. Okrem nej to boli Peter Verec zo Štubnianskych (Turčianskych) Teplíc, ktorý sa dal spolu s rodičmi pokrstiť a 14. apríla 1939 prestúpil na Slovenské štátne reálne gymnázium v Martine, Eva Kellermannová, narodená v Košiciach, ktorá 13. marca 1939 zanechala štúdium a vrátila sa do ukrajinského Tačova, kde bol jej otec lekárom, Judita Kellermannová z Prievidze, dcéra miestneho obchodníka, ktorá 6. júna 1939 prestúpila do prievidzskej meštianskej školy a neskôr zahynula v koncentračnom tábore, a Ignác Löwinger z Gajdla, ktorý školu opustil 24. júna 1939 a tiež sa zaradil medzi žiakov prievidzskej „meštianky“. O tri roky ho deportovali z Novák do koncentračného tábora v poľskom Lubline, odkiaľ sa už nevrátil. „Nechápala som, komu prekáža moje židovstvo. Dovtedy som nevnímala, kto je žid, katolík alebo evanjelik. Spolužiakov aj kamarátov z ulice som brala rovnako. A odrazu ma synovia gardistov ťahali za vlasy,“ povedala po rokoch. Pravdou je, že odchádzali aj iní spolužiaci. Boli takí, čo nezvládali náročnosť štúdia (to bol čiastočne aj jej problém) a prestupovali na meštianske školy, ale aj takí, ktorých rodičia sa museli po rozdelení Československa vrátiť do novovzniknutého Protektorátu Čiech a Moravy, nakoľko o ich služby v Slovenskom štáte už nikto nemal záujem. A z tých istých dôvodov nedobrovoľne odchádzali tiež českí profesori. Pomery na vtedajšom gymnáziu boli komplikované, zloženie profesorského zboru nestabilné, vzťahy často neprehľadné a strach všadeprítomný. Do praxe vstupovali nové zákony, vyhlášky, nariadenia, poštou prichádzali zlovestné obežníky, naplnené oficiálnym antisemitizmom. Čo sa vtedy odohrávalo v hlave dospievajúceho dievčaťa, si možno s odstupom času len ťažko predstaviť. Namiesto štúdia sledovalo vzrušené rozhovory dospelých, hľadelo do ich utrápených tvárí a očí, plných strachu, očakávanej hrôzy, neskrývaných obáv z toho, čo malo prísť, a nemohlo robiť vôbec nič, len sa báť spolu s nimi. Na ulici zažívalo ústrky, ba priam nevyberané slovné či fyzické útoky od tých, s ktorými sa dovtedy hrávalo a kamarátilo, a to len preto, že pod vplyvom vtedajšej propagandy v nej videli už iba židovku nehodnú ich priateľstva a záujmu. Nemohlo vtedy tušiť rozsah a dosah blížiacej sa katastrofy, ktorá do jeho života a do životov jej blízkych vstúpila ako všetko strhávajúca prívalová vlna, nemilosrdne ničiaca všetko, čo jej stálo v ceste. „Keď v lete roku 1941 vláda Židom nariadila nosiť tzv. »židovskú hviezdu« na prsiach, prievidzskí gardisti a Nemci si našli novú zábavu: sledovať, či ju Židia nosia. Koho chytili bez hviezdy, toho pokutovali, väznili, no najčastejšie zbili na mieste,“ spomínal na tie časy o takmer šesť rokov mladší Andrej Jelínek, ktorého príbeh je tiež súčasťou tohto blogu, a vo svojom rozprávaní pokračoval takto: „Aj my, deti, sme si vystáli svoje. Označkovaní a tým vydaní napospas ulice, boli sme bití, kde nás prichytili. Bandy detí s obľubou poľovali na židovské dieťa, ponáhľajúce sa do školy. Ich bojový pokrik »smradľavý Žid« väčšina napadnutých dodnes nemôže zabudnúť. Tak sme boli bití na uliciach rodnej Prievidze za náš hriech, že sme boli Židia. Dospelí sa len zriedka zastali bitého dieťaťa, ba niekedy mu aj oni pridali buchnát. Nikto nás nebránil, museli sme sa spoľahnúť na vlastné nohy.“ Vráťme sa v tomto rozprávaní na koniec školského roka 1938/1939. Dňa 11. júna 1939 nezvládla Ružena Becková postupovú skúšku z matematiky u českého profesora Jana Kotíka a jej triedna profesorka Helena Kovalčíková musela do katalógu k jej menu zapísať poznámku nasledovného znenia: „Opravná skúška z matematiky po prázdninách.“ Absolvovala ju 1. septembra 1939 s prospechom, ktorý jej umožňoval postúpiť do druhého ročníka, no v gymnaziálnom štúdiu nepokračovala, ale stala sa žiačkou Štátnej meštianskej školy v Prievidzi. S odstupom času sa môžeme len dohadovať, čo ju alebo ľudí okolo nej priviedlo k takémuto rozhodnutiu a či k tomu dospela dobrovoľne alebo pod nátlakom. Poznámka v triednom katalógu je veľmi stručná, strohá a bez akejkoľvek snahy niečo vysvetľovať: „Klauzula na odchod 1. IX. 39.“ No oficiálne neodišla z rasových dôvodov. Vtedy ešte nie. Protižidovské opatrenia sa do škôl zaviedli o dvanásť mesiacov neskôr. Pokiaľ na začiatku školského roku 1938/1939 bolo v zozname žiakov prievidzského gymnázia dvadsaťjeden Židov, z čoho boli štyria maturanti, tak v tom nasledujúcom ich napočítame jedenásť, pričom dvaja z nich boli už v maturitnom ročníku. No pravdou zostáva aj to, že do prvého ročníka nezapísali vtedy už ani jedného. Obežník, datovaný 28. augusta 1940 a vydaný Ministerstvom školstva a národnej osvety v Bratislave, ktorý doručili riaditeľom všetkých meštianskych, stredných, odborných a vysokých škôl, učiteľských ústavov a školským inšpektorátom, hovoril už jasnou rečou. To, o čom sa dlhší čas verejne diskutovalo – vylúčenie Židov zo všetkých škôl a učebných ústavov – stalo sa nezvratnou skutočnosťou. Napriek tomu, že v úvode zmieňovaného obežníka sa uvádzalo, že „vláda Slovenskej republiky vydá v najbližšom čase nariadenie,“ týkajúce sa tejto zmeny, jednotlivé klauzuly písané v budúcom čase boli pre riaditeľov škôl záväzné okamžite, teda ešte pred oficiálnym schválením a publikovaním zmieňovaného vládneho nariadenia, ktoré malo moc zákona: „Zakáže sa štúdium Židov na všetkých tuzemských školách a učebných ústavoch, okrem škôl ľudových. Nedovolí sa Židom, či už jednotlivcom, náboženským obciam alebo iným korporáciám zriaďovať akékoľvek školy alebo učebné ústavy okrem škôl ľudových a zakáže sa im (Židom) aj nadobúdať vzdelanie, ktoré tieto školy a ústavy podávajú súkromným vyučovaním. Židia v školopovinnom veku budú môcť svoju školskú povinnosť splniť iba v osobitných ľudových školách alebo triedach ministerstvom školstva k tomu cieľu určených, ktorých osobné a vecné náklady budú hradiť patričné židovské náboženské obce. Vzhľadom na to, že vyššie uvedené legislatívne opatrenie nadobudne účinnosť už začiatkom školského roku 1940/41, upravujú sa všetky inšpektoráty, riaditeľstvá škôl a učebných ústavov, podliehajúce rezortu Ministerstva školstva a národnej osvety, ako aj rektoráty a dekanáty vysokých škôl, aby urobili bezodkladné opatrenia ohľadom anulovania prípadných zápisov Židov, zamedzenia prístupu Židom do škôl a ústavov, poťažne ohľadom upovedomenia interesovaných židovských žiakov a poslucháčov o tomto zákaze pri súčasnom vrátení prípadne už zaplatených poplatkov, táx, zápisného a pod.“ Ružena Becková opäť musela odísť, no tentoraz z prievidzskej meštianskej školy a tentoraz oficiálne už z rasových dôvodov. Zmarením možností štúdia sa jej príbeh ani zďaleka nekončí, ale vstupuje do druhej, oveľa tragickejšej polovice. Bola jednou z mnohých, ktorých začiatkom júna 1942 deportovali. „Sústredili nás na prievidzskom námestí, naložili na nákladné autá a odviezli do Novák, kde bol koncentračný a neskôr pracovný tábor. Tri dni spomedzi Židov vyberali, kto tam zostane a koho transportujú do táborov smrti v Poľsku, o ktorých sme však vtedy nemali tušenie,“ pokračovala v spomienkach. S rodinou ju zaradili do transportu do Poľska. No vtedy sa stal doslova zázrak. Veliteľ tábora sa odrazu spýtal, či niekto vie chovať priadku morušovú. „Otec na stoloch choval priadku morušovú. Našťastie mal so sebou fotografiu, ktorá to dokazovala, a ukázal ju veliteľovi. Vyradili nás z transportu a nechali v Novákoch,“ opísala. V tábore robila v kartonážnickej dielni a v poľnohospodárstve, jej brat v stolárskej dielni a mama bola krajčírka. Otec robil aj šoféra veliteľovi tábora. Väznili ich tu až do Slovenského národného povstania v roku 1944. Potom sa až do skončenia vojny ukrývali v horách. „Bolo to veľmi ťažké. Mali sme omrzliny, nemali sme čo jesť, mali sme svrab, vši, boli dni, keď sme mali na prídel šesť fazúľ na deň.“ Na hrôzy vojny však nikdy nezabudla. Veď ju pripravila o tridsaťdva najbližších príbuzných, ktorí zomreli v koncentračných táboroch. „Po vojne sme čakali na ich návrat, neverili sme, že sa mohlo stať niečo také hrozné. Žiaľ, mohlo,“ dodala. Po skončení vojny sa vrátili domov. Jej jediný brat emigroval do Izraela, no ona pre ťažký otcov zdravotný stav zostala s matkou v Prievidzi. Oporu našla vo svojom manželovi Eugenovi Beckovi, za ktorého sa vydala 7. decembra 1947 v Prievidzi. Neskôr dokončila školu, získala kuchársky, krajčírsky a čašnícky výučný list, zložila maturitnú skúšku na hotelovej škole a napokon vyštudovala aj vysokú školu. Ale to už je iný príbeh. V srdci aj naďalej zostala Židovkou. Na svoj pôvod je hrdá, no na holokaust zabudnúť nedokáže a ani nechce, pretože je treba stále pripomínať zverstvá z čias vojny, ktorých sa dopúšťali ľudia voči ľuďom. V januári 2017 sa stala jednou z dvadsiatich laureátov, ktorú samospráva mesta ocenila Prievidzským anjelom za aktívnu občiansku angažovanosť a dlhoročné udržiavanie tradície židovstva.

SkryťVypnúť reklamu

Ješajahu Andrej Jelínek

Ústrednou postavou tohto príbehu je jeden z mála bádateľov holokaustu, ktorý ho zažil na vlastnej koži. Bol mladší z dvoch synov. Na svet sa prihlásil 16. júla 1933 v Prievidzi v rodine židovského obchodníka Vojtecha Jelínka, ktorý bol rodákom zo Žarnovice. Do Prievidze sa priženil, vezmúc si za manželku Reginu, dcéru Félixa Rosenthala a Berty, rod. Steinerovej. Patril k prvým Židom, ktorí v Československu skončili dôstojnícku školu v Hraniciach na Morave a na svoju dôstojnícku hodnosť bol veľmi pyšný. Na starých rodičov z matkinej strany si Andrej uchoval veľmi pekné spomienky: „Stará mamička Berta bola rodáčkou z Martina a rozprávala martinskou slovenčinou. Starý otec plne ovládal prievidzskú slovenčinu, údajne najlepšiu po martinskej. Stará mama rada spievala ľudové piesne a hrala na cimbale, ktorý dostala do vena. Rada chodila v prievidzskom kroji. Od nej som sa naučil ľudové príslovia, ktorých som vedel habadej. V starej Prievidzi sa onikalo, nevykalo. Keď som sa začal učiť na gymnáziu, musel som si od onikania odvyknúť.“ Okrem mena Andrej dostal v súlade so zvykom, zaužívaným v židovských rodinách, aj hebrejské meno Šaje. Ako neskôr sám uviedol, „v Izraeli som sa dozvedel, že Šaje je vlastne výraz z jidiš a v hebrejčine je jeho ekvivalentom Ješajahu (Izaiáš). Odvtedy nosím meno Ješajahu.“ Jeho starý otec Félix Rosenthal pochádzal z prvej židovskej rodiny, ktorá sa v polovici 19. storočia prisťahovala do Prievidze. Zároveň bol posledným predsedom spolku Chevra kadiša, židovského pohrebného bratstva, ktorého členovia bez nároku na odmenu zabezpečovali všetky rituálne a organizačné záležitosti súvisiace so židovským umieraním a pohrebom. Vďaka tomu bol v miestnej komunite vysoko vážený a ctený. Považovali ho za múdreho a vzdelaného muža. „Chodil do piaristického gymnázia v Prievidzi a so spolužiakmi – klerikmi sa rozprával po latinsky,“ povedal o ňom jeho vnuk: „Rok študoval v rabínskej škole v Mikulove na Morave. Práve on ma naučil hovoriť a písať hebrejsky.“ V období Slovenského štátu navštevoval Ješajahu Andrej Jelínek židovskú ľudovú školu. Na rozdiel od iných vďaka šťastným okolnostiam a pomoci okolia prežil holokaust. Aj keď bol iba dieťa, cítil, že ovzdušie v Prievidzi bolo presiaknuté nenávisťou voči Židom. „Najjasnejšie spomienky mám z jari 1942,“ napísal po rokoch: „Došiel som ráno, ako obyčajne, do školy. Vyučovanie bolo zrušené. Vo dvore školy bola malá synagóga. Bolo v nej veľa ľudí, modliacich sa žalmy. Hovorilo sa o plánovanej deportácii. Môj priateľ Robi Lőwinger zobral z hlavy čiapku, vybral z nej nitku a povedal: »Andy, na takejto nitke visíme.« Lőwingerovcov zobrali v prvej vlne transportov. Na uliciach sa »židovalo«, nebolo mi príjemné sa v nich pohybovať. Ja som to pocítil zo strany detí. My, židovské deti, sme dostali neraz bitku od iných. Pripájali sa k nim aj dospelí. Pravidelný pokrik bol »Židák smradľavý«. Časom som sa naučil odpovedať: »Ja som Žid, ty si smradľavý« a rýchlo ujsť.“ K študentom prievidzského gymnázia sa zaradil až 1. septembra 1944, keď už to bolo opäť možné. Nastúpil vtedy do prvého ročníka, zatiaľ čo jeho o dva roky staršieho brata zapísali do tretieho ročníka. Po štyroch školských rokoch sa stali prvými Židmi, čo opäť začali študovať na tejto škole. No štúdium nedokončili, pretože sa rozhodli po „víťaznom februári 1948“ opustiť republiku. „Do Izraela som emigroval ako sionista, člen mládežníckeho socialistického hnutia Hašomer,“ spomínal na toto obdobie a vo svojich spomienkach: „Na lodi nás bolo asi šesťdesiat mladých ľudí, spolu dvesto mladých sionistov z Československa. Zážitok rušila len morská choroba. Loď bola miniatúrna a niekedy s nami poriadne hádzala. Cesta trvala štyri dni.“ Prvé roky v cudzine neboli vôbec jednoduché. Jeho skupinu umiestnili v kibuci Maanit, kde pol dňa pracovali a pol dňa sa učili (spoločne dievčatá s chlapcami). Učili sa hebrejsky, spoznávali židovskú kultúru, zemepis Izraela, študovali Starý zákon. Po poldruha roku všetci narukovali, vojenský výcvik trval dva a pol roka. V roku 1955 maturitou ukončil externé stredoškolské vzdelanie a začal štúdium histórie a sociológie na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Získal tituly Bachelor of Art (1961) a Magister of Art Magna cum Laude (1963). V roku 1963 dostal štipendium Indiana University v americkom Bloomingtone na štúdium histórie, kde mu v roku 1966 po obhájení dizertačnej práce udelili doktorát. Súčasne ukončil vzdelávanie v oblasti východoeurópskych štúdií a stal sa odborníkom na východnú Európu. V rokoch 1966 až 1969 vyučoval na amerických univerzitách v Denveri a v Minnesote a veľa cestoval. Navštívil Ekvádor, Chile, Bolíviu, Brazíliu, ale aj južnú Afriku a Keňu. V rokoch 1970 až 1979 vyučoval na izraelskej univerzite v Haife, v rokoch 1979 až 1989 na Univerzite Bena Guriona v Beerševe, kde sa s rodinou usadil. Jeho manželka sa volala Miriam Funt (* 14. 2. 1948) a jej rodičia pochádzali z Poľska. Zosobášili sa v roku 1977 a stali sa rodičmi troch detí. Dcéry dostali mená Noa'ah a Hadas, jediný syn Ori tragicky zahynul počas cesty po Indii v roku 2002. Ješajahu Andrej Jelínek precestoval západnú a východnú Európu, krajiny Ďalekého východu i ostrovy Tichého oceánu. Dva razy bol hosťujúcim profesorom na univerzite v Hamburgu, rok na Vysokej škole pre židovské štúdiá a východoeurópske dejiny v Heidelbergu a rok na univerzite v Oldenburgu. Vyučoval židovskú históriu, dejiny Československa, Slovenska a východnej Európy. Napísal niekoľko kníh a publikoval viac ako stotridsať štúdií o histórii Slovenska, Československa, židovstva na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, zaoberal sa tiež históriou Chorvátska, dejinami izraelsko-nemeckých stykov v rokoch 1949 až 1965, východoeurópskym vysťahovalectvom do USA a dejinami sionizmu. Pôsobil ako poradca The Journey Back. Bol spoluzakladateľom Slovak Studies Association na Slovensku, zaslúžil sa o vznik katedier histórie československého židovstva na univerzitách v Česku, Slovensku a Izraeli. Ovládal desať jazykov. Sám o tom povedal: „Starí rodičia sa u nás rozprávali po nemecky, rodičia, keď nechceli, aby sme my, deti, rozumeli, zasa po maďarsky. Tak som sa naučil maďarsky. V škole sme sa všetky deti rozprávali po slovensky. Z domu som si priniesol tri reči. V gymnáziu som sa naučil po rusky, v Izraeli pridal hebrejčinu, angličtinu a jidiš. Časom som zvládol aj češtinu, poľštinu a srbochorvátčinu.“ Napriek dlhým rokom odlúčenia od rodiska sa živo zaoberal históriou židovstva v Prievidzi, čo dokazuje publikácia Jedno storočie v Prievidzi (2011) s podtitulom Dejiny Židovstva na hornej Nitre, ktorú napísal v spolupráci s Ottom Gubičom a Erikom Kližanom. Venuje sa pamiatke členov prievidzskej i hornonitrianskej židovskej komunity vyvraždenej počas holokaustu a je veľkým žriedlom informácií. Zomrel 21. decembra 2016 v izraelskom meste Beerševa. Na záver jeho názor na historikov: „My, históriu študujúci (neviem, či sme historici), namyslene hovoríme historia magistra vitae est (= história je učiteľkou života). Je to pravda? História je predovšetkým to, o čom si ľudia myslia a o čom hovoria, že je história. Bez ľudí, ktorí sa ňou zaoberajú, by neexistovala. Pýtate sa, ako pristupovať k dejinám. Všetko, čo poviem, sú len moje subjektívne myšlienky. Vyzdvihujem slovo subjektívne, ktoré my, zamestnávajúci sa historiografiou, si nie vždy uvedomujeme a často si myslíme, že z nášho hrdla znie Písmo Sväté. Obzvlášť si cením dvoch dejepiscov – Tacita a Meineckeho. Čo povedal Tacitus o úlohe historika (sine ira et studio = bez hnevu a zaujatia), vieme všetci. Meinecke nebol od neho o nič nezaujímavejší. Od historika žiadal písať wie das eigentlich war, t. j. ako to v skutočnosti bolo.“

Jaroslav Perniš

Jaroslav Perniš

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

učiteľ fyziky a chémie so záujmom o históriu európskeho stredoveku, čo rád odkrýva zabudnuté príbehy slávnych kráľov a kráľovien z dávnych čias Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu