Prestávam mať obavy z poľadovice a snehových závejov. Nadobúdam istotu, že moje služobné auto s najazdenými viac ako 200 tis. km je neporaziteľné. Prestáva ma mátať myšlienka, či máme v robote dostatok zákaziek . Úplne ma opustil strach a nadobudol som 100 % istotu, že vyhrám nasledujúci súdny spor vo veci viac rokov nám nezaplatených faktúr. Moja predstava istôt, ktorá sa mi ponúka po celom Slovensku je nekonečná.
Človek je predsa tvor nedokonalý. Medzi nich patrím asi aj ja. Po nekonečnej eufórií s niekoľko tisíc billboardov na Slovensku, ma začal zožierať chrobáčik neistoty. Dotieravý chrobáčik neistoty vyústil až do trýznivej otázky. To si naozaj zaslúžim tie istoty?
Zaslúžim si byť v druhom dôchodkovom pilieri? Zaslúžim si jazdiť po nepredražených diaľniciach do Bratislavy? Zaslúžim si vymožiteľnosť práva, všeobecnú úctu a podporu od štátu voči zamestnávateľom? .... ?
Zamyslím sa len nad jednou istotou, ktorá mi z rétoriky istej politickej strany plnej istôt jasne zarezonovala.
Je to istota zníženia príjmu občanov v druhom dôchodkovom pilieri. Viem, že mnohí z nás si myslíme, že sú to len peniaze na ktorých zarábajú tzv. skupiny. A verím tomu, že PR danej strany tak aj začne pracovať na našich mozgoch. Dnes majú občania Slovenska na účtoch viac ako 5 miliárd € určených na pokojnú starobu. Vieme o tom, že tieto peniaze sú naozaj naše? Sú predmetom dedičstva. Takže ak sa daná politická strana rozhodne ich použiť na plátanie svojho nezodpovedného šafárenia, zodpovednosť si berieme za svoje úspory na plecia my, čo sme jej dali mandát.
Dobabreme to? Naučíme sa to? A čo vlastne ? Nuž to, ako si treba vypočuť a zvážiť argumenty aj toho druhého.
Jaroslav Regec
