Všimli ste si, že hlavnou funkciou zdravotníctva je starať sa o ľudský život od počatia až po nevyhnutný koniec?
Uvarte si kávu a zamyslite sa so mnou.
V sobotu 12. októbra bude Svetový deň hospicovej a paliatívnej starostlivosti. Tej starostlivosti, ktorej základom je sprevádzať človeka v posledných mesiacoch jeho života tak, aby čo najmenej trpel, aby nemusel znášať kruté bolesti a vyrovnával sa s ochorením. Paliatívnu liečbu podstúpil aj maestro Karel Gott, ktorý si želal umrieť v pokoji a kruhu rodiny. Túto starostlivosť však nedostal iba preto, že bol výnimočný človek. Patrí každému, komu sa postaví do cesty smrteľná choroba.
Keď lekári skladajú sľub citujúc Hippokratovu prísahu, opakujú text človeka, ktorý nepoznal mimotelový krvný obeh, transplantáciu srdca, dialýzu či chemoterapiu. Dnes vieme liečiť i predlžovať život na dlhé mesiace a roky. Naučme sa však aj dôstojne odchádzať. A to je vlastne princíp paliatívnej starostlivosti.
Starnutie populácie na Slovensku, tak ako v celej Európe, je zjavné. Náš priemerný vek na Slovensku už prekročil štyridsiatku, počet novonarodených je nižší ako počet ľudí stupujúcich do dôchodkového veku.
Dôstojné posledné týždne života si žiadajú osobitnú starostlivosť. Karel Gott odišiel zmierený so svetom aj vďaka paliatívnej liečbe, ktorú sa rozhodol prijať. Jej cieľom už nebolo speváka vyliečiť, akútna leukémia v jeho veku a pri jeho zdravotnom stave už nebola liečiteľná. Zámerom paliatívnej starostlivosti bolo uľaviť mu od bolesti a zabezpečiť, aby bola posledná fáza jeho života čo najdôstojnejšia.
Hospice a paliatívna starostlivosť majú u nás tridsaťročnú históriu, pretože systematická starostlivosť o seniorov v poslednej fáze života sa začala až po roku 1990, prvý hospic vznikol pri Národnom onkologickom ústave až v roku 1995.
Ale pozor, paliatívna starostlivosť sa netýka len seniorov. Aj na Slovenskú máme výnimočné projekty, vďaka ktorým dostávajú pomoc aj nevinné deti, ktoré sa bohužiaľ dostanú do terminálneho štádia onkologického ochorenia. Za to patrí veľká vďaka obetavým a súcitným zdravotníkom.
Cítim to tak, že sa dnes stále stránime naplno diskutovať o paliatívnej starostlivosti ako významnej zložke zdravotníckeho, ale aj spoločenského systému. So stúpajúcim vekom spoločnosti a množstvom chronických stavov by sme totiž ako spoločnosť mali nahlas a otvorene hovoriť aj o nevyhnutnej podpore programov a projektov zameraných na zvýšenie dostupnosti paliatívnej starostlivosti zo strany štátu zameranej na potreby pacientov a opatrovateľov.
Čo vlastne znamená dôstojne prísť a dôstojne odísť zo života?
