Občas sa stáva, že aj tých najrafinovanejších ľudí popadne stereotyp. Ak prejde pár dní úplne rovnako, tak to človeku lezie krkom. V takých situáciách vynikajúco padne to, ak vás niekto niekam zavolá. Ľudia často zabúdajú, aký úžasný je to pocit, ak niekto prejaví záujem tráviť s vami čas.
Obdivovať svetlo svätojánskych mušiek asi nie je každému po chuti. Ak niekto bude tvrdiť, že je to hlúpe, tak u mňa navždy skončil. Svetlo tých chrobákov vytvorí za teplej letnej noci úžasnú atmosféru. Z plných pľúc sa nadýchnem čerstvého vzduchu, okolo to svetielkuje, a nie som sám. Do tela sa mi dostáva homogénne šťastie neznámeho pôvodu. Neopodstatnené šťastie, nepoznám dôvod, ale nesťažujem sa. Cítim len trpkú príchuť, že je čas ísť. Za takýchto večerov miesto pre nenásytnosť nebýva. Možno aj preto niektorí ľudia radšej holdujú Farme alebo inému seriálu.
Za malé peniaze si môžeme kúpiť, takú tú kravinu na premietanie hviezdnej oblohy na strop a steny. Ja si ale radšej ľahnem do jemne zarosenej a pichľavej trávy na cintoríne. Nádych, ubúdajúci mesiac, výdych, tiché rozhovory. Tam je Veľký Voz, tam Polárka, želám si poznať súhvezdia.
Po tom čo zavrieme vŕzgajúcu bránu vedúcu na cintorín, kráčame ulicou. Mačky vyplašene odbiehajú, aj keď sa nie je čoho báť, možno nás len nechcú rušiť. Lampy osvetľujú ulicu a vonku je šialene úžasné ticho. Sme uprostred dediny, je noc a nič nám nechýba.
Môj starký hovorieval: „Každá pesnička má svoj koniec “. A tak sa aj my rozchádzame. Už som doma, do očí mi svieti monitor počítača, píšem blog. Viem, že nezabudnem, viem, že niekto sa bude smiať, nech sa smeje. Ja si budem pamätať ten úžasný pocit, úžasných ľudí, úžasný svet.
