Pripomenula mi ako si väčšina ľudí neváži pohodlie a stabilitu ktorú zažívajú. Mnohí z nás vidia koniec sveta aj v najmenších problémoch. Zatiaľ čo niekomu sa zrútil domov, spomienky a celý svet okolo no dokáže sa nadýchnuť, uvariť si kávu a ísť ďalej.
Často vidím ľudí bojovať s realitou. Vzbudzuje v nich hnev, výsledok politických volieb, zhorený dom, autohavária, rakovina. Je jedno čo sa stalo, no aj keď nenájdu zdanlivého vinníka budú sa hnevať. Centrum ich hnevu však v skutočnosti nie je udalosť, ani zdanlivá príčina. Centrum ich hnevu je uvedomenie si toho že sa vzdali, nechcú ísť ďalej a musia sa sami pred sebou hanbiť.
Sám mám démonov ktorí vedia ceriť nesmierne veľké zuby a zhltnúť dospelých ľudí. Mám v sebe niečo zlomené, rozbité na veľa kúskov. No napriek tomu vždy keď všetko zletelo zo stola a bolo treba začať znovu, moja emócia nikdy nebol hnev.
Hneváte sa v pondelok ráno, pretože musíte ísť do práce. Hneváte sa na terajšiu vládu, dane, opatrenia proti koronavírusu. Ešte aj to čo sledujete dobrovoľne vo vás často vyvolá hnev. Najhoršie však páli keď ho niekto nemá, viem. Vašu voľbu trpieť vždy zhorší vedomie že niekto si ju nevybral.
Stačí málo, namiesto hľadania problémov, hľadať dobré a občas si vyhrnúť rukávy.
