Tu sa dostávame na kameň úrazu. Pokiaľ ste niekedy viedli rozhovor s nejakým človekom, čo je zrejme veľmi pravdepodobné, keďže aj čitateľ mojich výplodov bude zrejme príslušníkom ľudskej rasy. Teda viedli ste rozhovor a pravdepodobne ste boli sklamaní, tak ako ja. Sklamaní nielen úrovňou žalostne nízkej inteligencie, ale aj úrovňou názorov a mierou predsudkov. Sklamali ma ľudia, ich plytké hodnoty a ich plytké ciele. Ich úzkoprsosť vo mne vyvoláva pocit zúfalstva.
Teda sme zúfalí, no čo ďalej. Čo ďalej? Čo ak sme odsúdení do smrti trpieť pod nadvládou hlúposti? Čo ak nepríjmeme plytké hodnoty? Ak som prisahal, že nebudem denne pritakávať debilom obmedzeným svojimi materiálnymi potrebami. Ak som povedal nie. Tak zrejme žijem v rozprávke, som hlavný hrdina, no je to rozprávka, ktorá nekončí šťastným koncom.
Odsúdený k záhube, ako pesimistická úvaha optimistu. Teda, aj keď všetko bude zlé a horšie, pozitívna správa je, že to skončí a vyhliadka je taká, že nikto nevie, čo bude potom. Ergo, ako sa postaviť k nápadu duševne chorých jedincov a odísť dôstojne? Vysloviť vedome svoje posledné slová a otrčiť kopytá? Otrčiť ich naschvál? Teda títo jedinci sú podľa mňa buď zbabelí, nezodpovední, alebo len majú mierne slabší pud sebazáchovy, tak ako ja. Stačí si na smrteľnej posteli uvedomiť, v trochu morbídnom zmysle porekadlo: Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra! A vytiahnuť šnúru zo zásuvky. Ešte povedať: „Dovidenia pán primár a nebuďte taký kokot, že to zapojíte naspäť“.
Takto si predstavujem jeden z tých šťastných koncov, nebáť sa, neľutovať, so cťou, iróniou a štýlom. A hlave s myšlienkou, že napriek tomu, že ste ma chceli zlomiť, ja som vydržal, bol som ten, čo podľa vás konal nepochopiteľne, ten, čo sa nevzdal svojich zásad, a nakoniec aj ten, čo môže takto v pokoji s úsmevom na tvári a urážkou na jazyku odísť.
