Ako ma Slovenskí futbalisti pripravili o 8 milónov 2/2

Cestou z hotela na štadión sa vodič taxi zmohol len na slová dangerous, dangerous.. Cena za tento pokazený gramofón bola 7 miliónov tureckých lír. Mieru blízkosti k nášmu miestu určenia, vyjadrovala záplava červených vlajok a predavačov všetkého, čo bolo červené a obsahovalo biely polmesiac. Pri osobnej prehliadke na prvých zátarasách, vypadnutá vlajka s trikolórou a krížom starého Konstantinopolu, nenechala nikoho z rozvášneného davu na pochybách, kto môže za všetky trápenia tureckého ľudu. Pri tejto prehliadke sme prišli o zapaľovače, perá, mince a všetko podobné, čím by sme svojím temperamentom a presnosťou v hode, mohli zdiskreditovať slušnosť fanúšikov krajiny dvoch kontinentov. Táto prvá prehliadka ale bola slabým odvarom,toho čo nás čakalo. Po zistení na druhej, že naša tribúna je na opačnom konci a my sa musíme vrátiť rovnakou cestou do davu, sme skoro pustili do gatí. Naše pohľady ale pochopil ochranca zákona a poskytnutím eskorty sme sa dostali k nášmu pravému vchodu. Ten bol našťastie ale poloprázdny a kontrolór nás vítal, pokrikom:“Buyrum, buyrum Slovaki!“, keďže naši hostitelia ho upozornili na náš príchod a už nič nebránilo k nášmu usadeniu sa na správne sedadlá. Hostiteľská firma sa vyznamenala a naše miesta boli priamo pod TV reportérmi vo VIP časti pod strechou. Tu už čakal aj jej zástupca ale jeho odpoveď o nemožnosti si zrazenie hladiny adrenalínu riadnou dávku Efesu, nás nepotešila. Naša zástava, požičaná z bratovej prace, kde zažívala vyvesenia len v tie najvýznamnejšie výročia našej vlasti, sa odrazu objavila ďaleko v krajne neveriacich a jej čas práve prichádzal. Po jej rozbalení, vyvolala v plných tribúnach jedno-dolárovych lístkov doslova ošial a ja ako toreador som ňou vyvolal mexické vlny so zvukovou kulisou, po ktorej mi začalo pískať v ušiach. Ale prinieslo to aj 5 minút slávi, keď sa kamery odrazu otočili ku nám a červené svetlo z nás urobilo hodinu pred začiatkom zápasu TV hviezdy na tureckých športových kanáloch. Náš osmanský kolega ale zachránil situáciu svojou tureckou zástavou a spoločným mávaním sme roztlieskali dav, za krvou bažiacich fanúšikov.Samotný zápas sa vyvíjal v nás neprospech, prehrávali sme po penalte ale nám aspoň bolo jasne, že sa dostaneme takto zdraví na hotel. Ale čo čert nechcel, počas druhého polčasu sa naši rozbehli, štadión stíchol a už len občas naše výkriky typu: “Jožóóó nahráááj mu!!” sa nim niesli. A čo bolo najhoršie, naši dali gól a my po počiatočnej eufórii sme sa začali báť o holé životy. Bola už len otázka času odkiaľ priletí kus betónu zo staručkého štadióna. Našťastie sa nič také nestalo a 10 minút pred koncom sa v našej blízkosti objavili dvaja tažkoodenci, ktorí nás hneď po skončení zápasu nasmerovali do taxíka, parkujúceho pre naše dobro ešte v areáli štadióna. Zaujímavá bola len cena, 15 miliónov. Cesta rovnaká ako na štadión, len ten rozdiel, asi si potreboval zarobiť na stratu v stávkovej kancelárii, čo mu spôsobili naši futbalisti remízou v meste Modrej mešity.Chvalabohu auto bolo ráno v poriadku a nič nebránilo sa vydať cestou naspäť divokým Balkánom. Zastavili nás už len policajti na diaľnici pred hranicou ale ti si už vypýtali len 100 vtedajších nemeckých mariek. Ani sme sa nesnažili to prerátať na turecké líry, ta suma by sa vtedy určíte premenila na desiatky miliónov a tak stratoví sme už nechceli byť.