Prvá zásada je principiálne správna a vychádza zo základných trhových predpokladov tak ako ich nám popisuje klasická ekonómia. V praxi však vzhľadom na osobitný charakter trhu sa pravdepodobne bude dlho vysporiadavať s praktickými problémami, kým prinesie výsledky, ktoré sa od nej očakávajú t.j. nižšie ceny za výrobky a služby.
Pri liberalizácii plynu v EU narazíme na niekoľko limitujúcich faktorov. Väčšina plynu spotrebovaného v EU sa dováža z krajín mimo EU. Až 40% dovozu pochádza z Ruska. Vzrastajúci vplyv budú mať aj dovozy z krajín Strednej Ázie. (Pozn. Dovozy z Nórska nepovažujem pre tieto úvahy za rozhodujúce, napriek tomu že Nórsko je nečlenská krajina vzhľadom na silné väzby možno predpokladať že Nórsko prispôsobí svoju legislatívu podľa EU.) Je otázne v akej miere bude schopná EU ovplyvňovať dovozcov z nečlenských krajín, aby rešpektovali predpisy EU. Ďalším dôležitým faktorom je praktická realizácia voľby dodávateľa. Smernica predpokladá poskytnutie prepravných sústav na základe objektívnych, transparentných a nediskriminačných podmienok. Smernica a ďalšie predpisy upravujú technické pravidlá, vymedzuje terminológiu, mechanizmy fungovania, sankcie a pod. Cela filozofia liberalizácie sleduje tento postup. Malá, nízko nákladová obchodná spoločnosť vám poskytne plyn lacnejšie, než váš tradičný dodávateľ, potom uzavrie zmluvu o preprave s plynu s prepravnou spoločnosťou ( aj to sú dôvody pre ktoré sa predpokladá oddelenie prepravy od distribúcie ), ktorá mu prepraví plyn. Problém spočíva v tom, či tieto spoločnosti dokážu vyjednať podmienky za ktorých budú schopní dodať plyn lacnejšie ako tradičný dodávateľ. Na to, aby dostali férové podmienky majú slúžiť uvedené predpisy a o porušení podmienok ma rozhodovať regulačný orgán. Vzhľadom na ekonomickú silu tradičných plynárenských spoločnosti, ale možno vážne pochybovať o efektívnosti tejto regulácie. Stačí si spomenúť na príklad Slovak Telecom, ich schopnosti naťahovať čas pri uzatváraní zmlúv s inými dodávateľmi služieb v sektore pevných liniek.
Nápomocná pri vytváraní spravodlivých konkurenčných podmienok , by mala byť aj druhá zásada t.j. zásada právneho a účtovného oddelenia, ktorá pomôže určiť skutočné výrobné náklady ako základu pre výpočet taríf. Tento zákaz však neznamená nemožnosť majetkovej kontroly, jedným subjektom, ide len o právne, ekonomické a účtovné oddelenie činnosti. Práve to považujem za problém. Pokiaľ nedôjde k zákazu vertikálnej integrácie aj na majetkovej báze t.j. ťažbu, prepravu a distribúciu nebudú môcť vykonávať majetkovo prepojené spoločnosti, zostane liberalizácia trhu len na papieri. Situácia je o to zložitejšia, že celý trh EU ovláda len zopár spoločnosti, ktoré vytvorili množstvo spoločných podnikov.
Tie sú previazane majetkovo, ale aj zmluvne na základe dlhodobých kontraktov. Tieto spojenia budú predstavovať nepreniknuteľnú bariéru vstupu na trh. Rozhodujúcu úlohu zohráva spoločnosť Gazprom. Práve táto spoločnosť ovláda až 16% svetových zásob plynu a podiel na zásobách Ruska predstavuje neuveriteľných 60%. V svetle týchto skutočnosti treba vnímať aj slová predsedu predstavenstva Gazpromu Alexeja Millera „ Zdroje plynu Gazpromu sú vzhľadom k dokončeniu prieskumov nevyčerpateľné v rozumnej historickej perspektíve.“ Rovnako tak najčerstvejšie správy o bývalom nemeckom kancelárovi Schröderovi, ktorý sa stal členom dozornej rady North European Gas Pipeline (NGEP) jedného z konzorcií Gazpromu, potvrdzujú rastúci význam tejto spoločnosti. Inšpirujúc sa nemenovanou reklamou možno prehlásiť : „Budúcnosť je Gazprom “.
Z hľadiska Slovenska musíme preto zhodnotiť, čo pre nás znamená jeho nevstúpenie do SPP. Táto spoločnosť napriek tomu, že bola členom konzorcia, ktoré privatizovalo SPP neuplatnila svoje právo na kúpu 16.33% akcii SPP, a jej podiel sa rozdelil medzi spoločnosti Ruhrgas a Gaz de France. Zamerajme sa najprv na dôvody, pre ktoré Gazprom neodkúpil akcie SPP. Podľa vyjadrení Medvedeva, vrcholového manažéra Gazpromu, chce spoločnosť koncentrovať svoje kapacity na vybudovanie novej prepravnej sústavy pod Balkánskym morom, realizovanou už spomínaným konzorciom NGEP a preto odstúpilo od pôvodných zámerov v SPP. Týmto rozhodnutím sa Gazprom snaží znížiť vplyv tranzitných krajín. Pre nás však predstavuje potenciálne riziko znižovania prepravovaného množstva plynu cez SPP, čo bude mať negatívne dôsledky pre štátny rozpočet. Zmierňovať toto riziko by mali rastúce prognózy spotreby plynu v EU a súčasná vysoká vyťaženosť prepravných sústav. Tieto faktory by mali vytvárať rovnováhu medzi sklonmi Gazpromu zneužívať svoju silnú pozíciu a snahou realizovať čo najväčšie dodávky plynu a zvyšovať tak svoj ekonomický profit. Nezabúdajme ani na to, že Gazprom je pod kontrolou Kremľa a nemožno tak vylúčiť ani jeho využívanie ako politického nástroja Kremľa.
Čo sa týka cenovej politiky pre konečného spotrebiteľa, obzvlášť pre kategóriu domácnosti môžeme predpokladať, že vývoj cien bude jednoducho nezávislý na vlastníckej štruktúre SPP. Z hľadiska neustáleho rastu cien tu negatívnu úlohu zohráva skôr samotná smernica resp. ekonomické a právne oddelenie činnosti. To je nevýhodne zvlášť pre typickú tranzitnú krajinu ako je Slovensko, kde plynárenská spoločnosť ma značné príjmy za tranzit,, tie však nemôže použiť v distribúcii. Samozrejme je otázne, prečo by súkromne spoločnosti mali pristúpiť k takýmto kvázi krížovým dotáciám ? Ponúka sa viacero možnosti ako túto otázku zodpovedať. Začnem so skutočnosťou , že SPP je vo väčšej miere (51%) ešte stále v štátnom vlastníctve, a štát by mohol mať záujem na udržaní istej cenovej hladiny. Iste, možno konštatovať, že takýto postup nie je práve v súlade s princípmi efektívnej ekonomiky. Treba však myslieť aj na to, že podmienky na trhu s plynom majú veľmi ďaleko od podmienok, ktoré ekonomické teórie často predpokladajú ako vstupne parametre nevyhnutné pre ich naplnenie. Cenové deformácie, ktoré by vznikli takýmto prístupom, by sme mohli vnímať ako reakciu na celkové deformácie trhu. Nakoniec tento typ kvázi dotácii nie je pri podnikaní taký výnimočný. Podniky, ktoré sú vystavené trhovej konkurencii často udržujú aj neefektívne činnosti, pokiaľ sú predpokladom ich udržania sa na trhu v tzv. core biznise. Tieto úvahy sú však vzhľadom na európsku legislatívu len nerealizovateľné teórie a preto im nebudem venovať väčší priestor.
