Jeseň
Snehové vločky nastavujú tvár slnku a šepotajú o blížiacej sa pani zime. Žltnúca tráva tíško závidí smrekom ich zeleň a ja vzhliadam ku skalám nad smrekmi. Už len hodinku.
Pozerám sa z Veľkého Rozsutca a príboj pocitov mi zamestnáva myseľ. To hrejivé "dokázala som to" prehlušilo únavu i chlad a ja len mlčky vnímam doliny ledabolo zahalené v mliečnom opare.
Rozmýšľam, ako podaktorí slepnúc pri vidine blahobytu, prehliadajú to, čo ja z tejto výšky vidím celkom jasne. Obnažená pravda prírody.
Človek, miniatúrna sučiastka obrovského súkolia zákonov prírodnej harmónie. Ako mravček s miliónmi ďalších stavia pre seba lepšie miesto, a keď ho má, pamäť udupaná egom už si nespomína na tie milióny pomocníkov. Srdce vysychá.
Jar
Salašnícky pes sa tvári pokojne, ani si ma nevšíma. Povzbudená chuťou na žinčicu prekročím neviditeľnú čiaru. Razom začne behať po vychodenom kruhu a hlasno oznamuje môj príchod.
Obkolesená lúčnymi kvetmi, so žinčicou v bruchu, kĺžem pohľadom po ladnej krivke chrbta protiľahlého kopca. Nesedím síce na konári, ale je mi dobre.
Lúky strieda les a medzi stromami sa vynorí čistinka s opustenou drevenicou. Jemnosť pavučín na trámoch i oknách zvestuje, že sa tu už dlho nikto nesmial a nevyhrieval na priedomí.
S rešpektom sa dívam na tú skalnatú horu v pozadí. Zem napojená dažďom vháňa zeleň do všetkého navôkol a srdce opäť ožíva.
Vďaka ti príroda.
