Myslela som si, že je to záležitosť motivácie, ale je to tak naozaj? Vždy keď čosi od niekoho očakávam, riskujem sklamanie. Keď mi to naopak vyjde, potľapkám samu seba za dobre vykonanú prácu a ten druhý si s úľavou oddýchne, že to tentoraz vyšlo a nič nezbabral.
Očakávania tvoria predsudky i súdy. Rozdeľujú činy, veci, ľudí na dobré a zlé, resp. na vhodné a nevhodné.
Limitujú.
Subjektivita zakrýva celkový obraz a hubí slobodu. Skomplikovala som si svet viac, než je treba. Prichádza mi na um jednoduchosť detskej mysle, ktorá s pribúdajúcimi skúsenosťami zo mňa vyprcháva.
Zmietala som sa v pavučine očakávaní. Svojich i cudzích. Spútaná a smerujúca uličkou istoty. Naučila som sa v tom chodiť. Falošné bezpečie usmevavých spokojných tvárí zakrývalo to, čo som naozaj chcela. Až raz som sa zobudila a už to nebolo v poriadku. Pochybnosti nahlodávali každodennú rutinu a ja som sa sama nepoznávala. Naprogramovaná podľa cudzích prianí, limitovaná vlastnou i cudzou spokojnosťou.
Viem, že si zaslúžim viac. Všetci si zaslúžime viac.
Viac slobody, viac nádeje, viac viery vo vzťahy s druhými ľuďmi.
Každý má vo vnútri hranice a raz za čas treba urobiť inventúru aj v nich.
