Nastal čas zmien a uzavretia kapitoly, ktorá podmývala moje ďalšie rozhodnutia. Len občas sa dostala aj na povrch. Prirodzene len vtedy, keď vedľa nikto nestál a nepozeral mi cez rameno. So zmenou ma opantal pocit prázdnoty. Švaclo ma to medzi oči, až keď to zmizlo z môjho podvedomia. Len tak, ani nezostal list na rozlúčku.
Je to, ako keď odpílili strom. Strom, na ktorom krákavala každú zimu vrana. Jej hlas sa niesol priestorom, kĺzajúc po snehovej pokrývke a odrážajúc sa od stromov a panelákov rovno do zimne ospalej duše tuláka.
A potom sa jedného dňa zobudím a už nie som vranou, čo jej upílili strom, ani tulákom, čo vranu počúval.
Zobrala som do ruky jablko farby babieho leta, chlieb s maslom a syrom, beduínsky čaj a vrátila sa späť do postele. Premýšľajúc o predošlých mesiacoch som hladkala kocúra, čo sa usalašil vedľa mňa. Ktosi mi povedal, že mačacie pradenie je dobré na dušu. Asi mal pravdu. Chmáry v mysli sa začínajú rozplývať.
Kocúr sa zľakne, ako vystrelím z postele. Horúčkovito sa obliekam a vyrážam von, zrýchľujem krok a prechádzam križovatku. Stúpam do kopca. Beriem schody po dvoch a lapám po dychu. Idem rýchlo, ale usmievam sa. Lístie mi občas zašuští pod nohami.
Uvolnená stojím na kopci a pozerám do diaľky. Hlavou mi beží spomienka na východ slnka na Mojžíšovej hore a na spokojnosť, že som sa tam s vyplazeným jazykom vyštverala. Tiež som si spomenula na Japonku, ktorá tam nariekala s rukami vzopätými k nebu. Moment, kedy vo mne hrklo a malichernosť mojich ťažkostí mi s výsmechom tancovala pred očami.
Spomínala a premýšľala som tam asi dlho, lebo sa začalo stmievať. Tak som sa pohla smerom domov, ale už nie tak náhlivo.
Mám rada tie dni a momenty, keď si uvedomím, že sa mení ročné obdobie. Dnes v oranžových lúčoch pouličných lámp badám na chodníku malé ligotavé hviezdičky vyzrážanej vlhkosti a do pľúc nasávam svieži vzduch. Kyslík prúdi krvou a čistí aj môj mozog od smútku a prázdnoty. Hoci je chladno, hmla sa kamsi schovala a nechala okolo mňa len krištáľovo čistú noc.
