Hlas mora (Mar Adentro) je film natočený podľa skutočnosti. Je španielsky, takže nemá v sebe to konzumné pozlátko Hollywoodu. Krásnymi obrazmi a často bez slov povie viac, ako "ukecané" filmy.
Ramón Sampedro bol človek, ktorý 30 rokov bojoval za to, aby mohol ukončiť svoj život dôstojne, pretože život ochrnutého mu dosť dôstojný nepripadal. Pripútaný na lôžko po úraze na mori vyžaroval viac chuti do života, než by mnohí predpokladali. Ikeď je jeho jediným želaním zomrieť, nie je apatický a ako sám vraví, naučil sa smiať hlavne vtedy, keď by mal plakať. Čarovný to človek.
Toto však nie je recenzia filmu, ktorý získal niekoľko ocenení vrátane Oskara a Zlatého Glóbu v kategórii zahraničný film. Chcela som napísať o niekom, koho som poznala osobne a tento film mi toho človeka pripomenul. Asi preto, že Ramón mal čas na rozlúčku.
Ľudia premýšľajú o smrti, možno nie každý deň. Smrť je súčasťou života. No aj tak zväčša zostaneme bolestivo zaskočení, keď odíde niekto, pri kom sme to nečakali.
Autonehoda.
Zomrel mi pred dvoma rokmi kamarát. Nebol mojím najbližším priateľom, hoci mohol byť. Bol to veľmi dobrosrdečný človek. Dlho som o ňom nerozprávala, lebo som cítila, že je tu niekto ďalši,kto mal k nemu bližší vzťah a potrebuje viac priestoru pre svoj žiaľ a rozlúčku.
Vybavujú sa mi fragmenty spoločných situácií, ako je káva pol na pol s vodou, ktorá aj tak dobre padla po prežúrovanej noci (stačilo si len raz usrknúť), nákup syrov a vína o desiatej večer v hypermakete na Zlatých pieskoch a ich následná konzumácia pri rozprávaní o všeličom možnom i nemožnom. Bylinkový čaj v pollitrovom krígli s polievkovou lyžicou na miešanie cukru, či grilovanie kuracích krídelok na záhrade.
Sebecky cítim, že mi chýba.
Bolo to rýchle a nečakané.
Bez rozlúčky.
A tak sa lúčim s veršom piesne: "Slová jsou jen kapky deště..."
Venované I.
