Obidva mobily, súkromný aj firemný, som nechala v kancelárii, tam, kam idem, by mi iba zavadzali. Výťahom som sa odviezla na piate poschodie našej 25 poschodovej budovy. Spolu so mnou na piatom výstupili ešte traja ľudia. Jednu z nich som už poznala z videnia, dalších dvoch som ešte nevidela. Zrejme jej kolegovia, lebo keď som sa na ňu na pozdrav usmiala, tiež sa rozpačito usmiali. Spoločne sme prešli chodbou a zastali pred dverami jednej z miestností. Na pokyn mojej známej si noví rýchlo nastavili tichý profil na mobiloch. Potom sme spolu potichučky vstúpili.
Na kúsku nepokrytej dlážky hneď za dverami sme sa všetci vyzuli a topánky sme si odložili na poličky pri stene. Ďalej už bol koberec. V miestnosti bolo spolu s nami asi 15 ľudí, niektorí sedeli na stoličkách, iní na koberci, ako sa komu páčilo. Všimla som si, že je tu aj ďalšia známa. Na hlave mala bielu šatku, ktorá jej splývala až na plecia. Kútikom oka som zaznamenala pohyb - jeden z prítmných mužov stál a jemne sa kýval dopredu dozadu. Na hlave mal malú čapičku.
Miestnosť bola jednoducho zariadená, okrem poličiek na topánky a stoličiek tam nebol žiadny iný nábytok. Steny boli vymaľované príjemnou svetlookrovou farbou. Na bočných stenách viselo niekoľko decentne abstraktných obrazov a fotografii, na čelnej stene bola umiestnená lampička, ktorá tlmeným svetlom osvetlovala miestnosť. Keby v budove neboli tak prísne požiarne predpisy, horela by tam miesto nej sviečka.
Sadla som si na zem, zavrela som oči a pomaly som sa odputávala od doobedňajšieho pracovného chaosu a vnárala som sa do sveta v mojom vnútri...do uvoľnenia, pokoja, svetla...
Niekedy som sa modlila slovami, niekedy som len vnímala intenzívne teplé svetlo žiariace pred mojim vnútorným zrakom, niekedy som si proste vychutnávala pokoj a uvoľnenie uprostred rušného dňa. Po chvíli som opäť otvorila oči, pohýbala rukami a pozrela som sa na hodiny na bočnej stene, ktoré jediné pripomínali, že som stále v práci. 20 minút. Akurát. Potichúčky som vstala, obula som sa a vyšla som z dverí. Cítila som sa pokojná a svieža. Keď som zatvárala za sebou dvere, po x-tý krát som preletela očami po nápise na dverách: "Miestnosť stíšenia"
Nebolo by úžasné, keby to bola skutocnosť? Keby v každej väčšej budove bola taká miestnosť stíšenia, kam by mohol prísť ktokoľvek? Veď také miestnosti sú aj na medzinárodných letiskách celého sveta, dokonca aj na veľkých výstaviskách či na odpočívadlach pri diaľniciach...
