Odkedy Ježiš svojim učeníkom povedal: "Iďte do celého sveta a učte národy", ubehlo riadne veľa času. Je prirodzené, že v priebehu tohoto obdobia sa cirkev menila, kryštalizovala, vytvárali sa štruktúry, pravidlá, zákony, procesy, funkcie, obrady,... Sociológovia už dávno prišli na to, že každá inštitúcia, nech je jej poslanie akékoľvek, má po čase tendenciu sa dostať do stavu, kedy sa viac než o svoje poslanie stará o zachovanie seba samej ako inštitúcie. Je to prirodzené a preto je potrebné z času na čas si pripomenúť, prečo inštitúcia vlastne vznikla.
Iste, môžeme povedať, že určitá konzervatívnosť a zotrvačnosť je v cirkvi potrebná preto, aby uchránila poklad viery. Nechajme teraz stranou diskusiu o tom, v čom spočíva poklad viery - či je to Písmo, liturgia, dogmy, sviatosti, hierarchia, mystická tradícia, svätci atď.
Položme si otázku: nie je tento poklad viery až tak dobre strážený, že má k nemu v konečnom dôsledku prístup iba malá časť ľudí? Prečo sa častokrát nedostane práve k tým, ktorí sú smädní po duchovne? Prečo musia svoj smäd napĺňať inde, hoci Ježiš hovoril o živom, nevysychajúcom prameni živej vody, ktorú ponúka?
Čo si majú teraz myslieť všetci tí kňazi a laici v katolíckej cirkvi, ktorí boli podobne ako arcibiskup Bezák presvedčení o tom, že cirkev nemá poklad viery úzkostlivo strážiť, ale ho plnými priehršťami rozdávať?
