Múry duchovného konzumu

Pod vplyvom rôznych udalostí som zrazu ostal sám. Ako prst. V cudzom meste. No dobre, nie tak celkom v cudzom. Nejaký ten piatok tu už prebývam. Ale sám ako prst som ostal. Bez väčšieho zázemia. Len dvaja, možno traja kamaráti a kopec starostí. Kde zohnať strechu nad hlavou, z čoho ju platiť, strava a tak ďalej... No omnoho ťaživejšia bola skutočnosť, že v úzkych sa ocitol aj môj vnútorný svet. Moje "JA".

Materiálne statky sa po krátkom čase postupne začalo dariť napĺňať. S tým duchovnom to ale šlo neúprosne dolu vodou. Aj keď sa mi podarilo zohnať podnájom, veľa to neriešilo. Štyri steny a občas otravné buchotanie od susedov. Jeden si povie: "Veď čože? Zapnem telku a je to!". No áno, bolo by, keby... Keby mám telku. A tým sa to začalo!

Aby bolo jasno, dovtedy som býval niekoľko rokov na internáte. Večný študent... Ale diali sa veci, odišiel som teda "na privát". Človek si teda chvíľu vychutnáva ten pocit "ticho!". No časom sa z blahodarného ticha stane ticho otravné, nudné, deprimujúce. Vtedy som si začal uvedomovať, že to asi nebude dlho trvať a začne mi "prepínať". Na telku som ale nemal (nemám doteraz). Po vyše dvadsiatich rokoch som teda siahol po knihe. Vskutku zaujímavý zážitok. A akosi ma to chytilo. Písmenká som len tak začal hltať.

Po niekoľkých desiatkách strán sa udialo čosi zvláštne. Prežil som pocit nutkavého tvorenia. A tak za krátke obdobie niekoľkých týždňov som napísal viac básní , ako dovtedy za desať rokov. Čo je na tom? Nič zvláštne, pravda. Okrem toho, že sa mi v hlave rozbrieždilo a padli všetky múry duchovného konzumu.

Bez telky som bol totiž nútený používať vlastnú hlavu, aby som si nejako zamestnal myseľ. Nechcem robiť žiadnu osvetu, ani nič podobné. Nech si každý robí, čo uzná za vhodné. Mne to padlo celkom dobre, nájsť v sebe znova človeka s duchom.