Na mnohých miestach planéty sme si my, občania, uvedomili, že sme nechali v rukách hŕstky ľudí rozhodnutia, ktoré patria všetkým. Učinili sme tak nečinnosťou a nezáujmom o politiku. Vymenili sme rozhodnutia za predpokladané výhody. Ohrada, ktorú nám zostrojili, v niektorých prípadoch pozostávala z ideologických želiez, v iných prípadoch zase z imperatívov konzumu a korupcie. Tak či onak, mnohí sme zostali uväznení medzi týmito múrmi. Vymenili sme ich za slobodu, ktorou sme zaplatili nášmu železnému paternalizmu.
Avšak, dnes žijeme v dobe prebúdzania svedomia. V časoch spochybňovania a prehodnocovania všetkého. Niektorí to nazývajú kríza. Prerodom to nazývajú tí, ktorí vedia, že bolesť a zlom sú nevyhnutné pre zrod nového života. Prežívame koniec jednej éry, niekoľkých storočí, počas ktorej sa niektorí cítili ako vyvolení, schopní mať vo svojich rukách všetky riešenia a tresty pri vedení národa. Táto epocha našťastie končí. Nastáva chvíľa obyčajných ľudí, tých malých, tých, ktorí už nechcú, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s ovcami. Napriek miestnym a politickým rozdielom sme ako občania globálneho sveta našli spoločné body na našich výpravách za slobodou. Niekto rozhorčený v Španielsku, iný protestujúci v Brazílii, ďalší disident v Havane... nekonečné hľadanie väčšieho priestoru na vyjadrenie sa a lepších životných podmienok.
Ako novinárka a osoba, ktorá pracuje s informáciami a so slovom, považujem jasne definované právo slobodne sa vyjadrovať a právo zhromažďovať sa za garanciu ostatných práv. Nie je to nič platné, ak existujú zákony, ktoré garantujú právo na prácu, vzdelanie, zdravie či rovnosť, ak nie je možné protestovať voči ich porušovaniu. Alebo ak nie je ľuďom dovolené civilizovane sa organizovať, a žiadať, aby tieto práva boli rešpektované. Možnosť sťažovať sa, poukázať prstom na to, s čím nesúhlasíme, sa zdá byť neoddeliteľnou podmienkou uplatňovania občianskych slobôd, kedy jednotlivec nemusí za subvencie a privilégiá zaplatiť svojou slobodou.
Doba oviec, ktoré opúśťajú svoje ohrady
Diktatúry a totalitné režimy nemôžu existovať tam, kde sa tieto práva plne uplatňujú; z podstaty definície vyplýva, že ak sa tieto práva napĺňajú, nemôže byť reč o diktatúre. Na potlačenie či zredukovanie týchto základných slobôd, používajú diktátorské vlády silu zbraní a politického prenasledovania, dovolávajú sa národnej bezpečnosti, vyvolávajú stavy permanentnej pohotovosti a kontrolujúc prostriedky šírenia tieto slobody diskreditujú, akoby sa jednalo o choroby či zvrhlosti. Azda najsofistikovanejším spôsobom útlaku je maskovanie represií za isté formy priateľských zmlúv so svojimi utláčanými. Aby samotné podriadenie sa, vynútené cestou bolesti a strachu, malo úctyhodný výraz veľkorysého daru, ako prejavu lásky druhej osobe, viery v nejaké náboženstvo alebo presvedčenia v nejakej politickej kauze.
Tieto autoritatívne režimy sa často ukrývajú za ochranu národnej suverenity, akonáhle sa však dostanú k moci, nechajú občiansku autonómiu vyhodiť do povetria. Sloboda sa stáva obscénnym výrazom, ktorý sa vyslovuje pošepky a len v súkromí domovov. Občania sa vzdávajú svojej osobnej suverenity a nechávajú sa zatvoriť do ohrady paternalizmu a kontroly. Toto všetko napomáha upevňovaniu klietky. Avšak vždy bude existovať osoba, možno stovky, či tisíce takých, ktorí si uvedomujú, že riziko občianskej a individuálnej nezávislosti je tisíckrát hodnotnejšie, než zbabelé subvencie a pohodlné privilégiá väzenia. Žijeme v dobe oviec, ktoré opúšťajú svoje ohrady.
Yoani Sanchéz (Autorka je kubánska blogerka, autorka blogu Generación Y)
Tento blog napísala Yoani špeciálne pri príležitosti konania festivalu Jeden svet so sloganom: Sloboda nie je zadarmo. Počas festivalu uvidíte aj film o situácii na Kube: Viva Cuba libre - rapová vzbura. Film premietame v Bratislave vo štvrtok, 20. 11. 2014 o 17:30 (Dom Quo Vadis) a v nedeľu 22. 11. 2014 o 21:00 (Kinosála FTF VŠMU)
