Ak ste v turistickej destinácii, ako napríklad ostrov Samui, pár krát za týždeň vidíte a počujete takzvaných promotérov, ktorí chodia a rozdávajú plagátiky na ďalší zápas, za sprievodu ozvučeného a obillboardovaného auta, ktoré vás pozýva na ten ďalší nezabudnuteľný zápas. Na plagátikoch väčšinou vyobrazia fotky všetkých bojovníkov, thajcov, aj farangov (bielych), na ktorých sa môžte prísť pozrieť.
Zažila som zopár zápasov, aj takých ktoré sa platili, aj takých zadarmo. Samozrejme ich kvalita bola o to horšia. U nás v Lamai dedine je také námestíčko s barmi a uprostred neho raz za týždeň v sobotu dávajú thajský box zadarmo (respektíve za drinky, ktoré si aj tak musíte popri tom ako pozeráte objednať). Začínajú deti, mladí chlapci, pokračujú thajské ženy a vyvrcholí to mužskými zápasmi. Ženy sú veľmi smiešne, už len to že sú oblečené ako chlapi, a mlátia sa hlava nehlava. Niektoré sú naozaj drsné. Ale nevidela som zatiaľ žiadny vážny úraz keď sa bili dve ženy. Zato chlapi sú tvrdší. Naposledy dostal jeden taký knock-out, že ho museli hneď na mieste ratovať a obďaleč na stoličke normálne medzi divákmi ho ten, čo robil rozhodcu aj zašíval, asi tak päť štichov mu spravil, nad obočím, chudák...
Dnes večer sa chystáme na ďalší zápas, tentokrát platený, a nielen taký hocijaký. Náš kamarát thajec , s ktorým s poznáme už dlhšie má syna, je to polovičný thajec a polovičný švéd, vysoký, urastený, stále mladý (17 rokov) a vraj je to budúci šampión. Doteraz bojoval vraj sedem krát a šesť krát z toho svojho protivníka knock-out-oval. Stretli sme ho pri jednom obede. Má naozaj výraz v tvári, ktorý hovorí že sa nebojí snáď ničoho. Nie je ešte dospelý, ale v jeho výraze, ktorý je zároveň veľmi uvoľnený ale tiež sebaistý je celý príbeh. Keď sme sa pýtali, čo je cieľom v thajskom boxe, odpoveď bola jasná – knockoutovať svojho súpera. To je celé. Žiadne body, žiadne údery. Odpísanie protivníka na plnej čiare. A to čítať aj vo výraze tváre toho mladého Simona. A preto napriek tomu, že nemám rada násilie a ubližovanie, celkom sa na ten zápas teším. Na tú nespútanú energiu, ktorú v Európe až tak nevidím. Sme akýsi zošnurovaní. Príliš upnutí pravidlami a konvenciami. Tak trochu bez emócií. Ale možno sa mi to len zdá, nám kancelárskym myškám obklopeným hlavne vyoblekovanými ľuďmi...
Pokračovanie po zápase...
Bol to naozaj zážitok. Sedeli sme vo VIP časti hľadiska, v krásnych zelených gaučoch (ostatní sa trápili na drevených laviciach). Simonov zápas bol naplánovaný až ako siedmy v poradí, takže sme sa dosť načakali, kým prebehli všetky tie ostatné súboje. K tomu všetko to typické okolo thajského boxu. Dynamická hudba v prestávkach, úvodné „tanečky“ zápasiacich za sprievodu živej hudby, entuziastický komentátor (v thajčine) a okolití diváci. Keď bol rad na zápas Simona s ďaľším farangom, zjavil sa pri vstupe do diváckeho priestoru, svetlá kameramana zažali, a Simon so svojím neohroziteľným výrazom v tvári pozdravil celé publikum. Zimomriavky na celom tele. Spomínam si na svoje napínavé situácie vo veku 17, na gymnáziu, pred nejakou skúškou alebo písomkou. Neporovnateľné. Človek vo veku sedemnásť je predsa ešte stále dieťa. No Simon vyzeral úplne koncentrovane, pripravený na všetko, ani trochu strachu v očiach, ba naopak, odhodlanosť a aj trochu agresie sa dalo čítať na tej za normálneho všedného dňa takmer nevinnej tvári. Neviem si predstaviť seba v tom veku vstupujúc do ringu. Asi by som sa rozplakala. Ale všetko je o príprave. Simon trénuje tri hodiny ráno a tri poobede. Skoro ako Madonna. A prináša to výsledky. Celý zápas mal len dve kolá. Súperiaci francúz sa dobrovoľne vzdal po druhom kole. Nemohol to ďalej vydržať. Simon má veľmi silné nohy. Chudák francúz dostal zopár zásahov silným Simonovým stehnom, raz dokonca po kopnutí ostal na zemi. Takže vyhral, tentokrát nie knockoutom, ale to je predsa jedno. A čo nasledovalo potom je tiež veľmi typické pre thajský box. Simon dostal špeciálny opasok šampiónov, v ktorom sa potom fotil. Cvakali si ho aj bežní diváci, ale čo bolo dôležitejšie, fotil sa s rodinou, s nami, s kamarátmi, s hrdým otcom, bratom, všetkými relevantnými. Jednoducho so svojou komunitou. A opäť prišli zimomriavky. Z jeho výkonu. Z toho, že som mala česť byť súčasťou tej komunity. Naozaj silný zážitok. Napriek tomu že je to násilie, má svoje pravidlá. Prísne sledované. A silnejší ako pocit násilia u mňa prevládal pocit hrdosti, radosti a spolupatričnosti. To, čo ma okrem iného tak veľmi prepája s týmto mojím východným druhým domovom.
