„Si smädnučká?“, premáham sa, aby som pôsobil milo a starostlivo.
„Áno, chcem kakavko“.
„Potom to spapkáš?“, vyjednávam.
„Dobre“
Skvelá vec tieto mikrovlnky, šálka mlieka, minútka bzučania, za lyžičku granka a „kakavko“ je na svete. Ani mi nestihla zdrhúť z kuchyne. Ukladám pred slečnu pohár a teším sa, že sa snáď už konečne „napapáme“.
„Ale to kakavko je horúce“, dozvedám sa po tom ako ho vypľula do zemiakov. Pohľad do stropu, a chlapské riešenie. Napúšťam do kakavka trošku studenej vody a kladiem ho opätovne pred dcéru a dúfam že už konečne začne jesť. Omyl, ona má popálený jazyk a už nie je hladná. Aby bola, veď keď som od nej poslednú hodinku niečo chcel, musel som si zakaždým pomôcť odmenou. Po toľkých sladkých odmenách by som nejedol ani ja.
„Dobre, ideme do postieľky“, rezignoval som.
„Mne sa ešte nechce“, ja chcem rozprávku na videu.
„Už je veľa hodín“, odpovedám a ledva zapudím nápad s odmenou za ľahnutie si do postele.
Ticho, až je ten truc počuť. Skúša pokiaľ môže, myslím si a zvýšim hlas tak, že určite aj susedovci počuli.
Nič, len pomaly sa ticho mení na zavýjanie fabrickej sirény dcérinho plaču. Ty ma už nemáš rád, nik ma nemá rád, ozýva sa cez slzy a vreckovku ktorú som jej podal. Srdce mi ide roztrhnúť ale som predsa chlap nie?
„Ak ihneď nejdeš do postele, vybijem ta“, konštatujem. Už nehrozím, proste flegmaticky konštatujem. Zmenila sa len oktáva a frekvencia vzlykania.
Strúham výchovnú po zadku (rozumej symbolicke pohladkanie zadnej partie) a plač sa mení na kvikot prasaťa pri zabíjačke. Čakám policajnú húkačku a ozbrojených susedov ako klopú na moje dvere. Ešte že som si nedávno namontoval bezpečnostné. Dokiaľ sa prebijú, stíham spáchať rituálnu sebevraždu. Nič, beriem dcéru do náručia a tíšim ju.
„Ja chcem papať zemiačiky“, predralo sa prekvapivo pomedzi plač.
Trošku v pomykove pozerám ako pomedzi zvyšky sĺz mizne v dcére lyžička za lyžičkou aj posledné sústo. Spokojne sa napapaná ukladá do postieľky, berie zajka chlpáčika, puska na líčko a za pár minút to čudo spokojne odfukuje so sníčkom na očiach.
Je to také zlaté. Idem ku počítaču písať tento blog. Za hodinku a pol to malé, strapaté, spotené a voňavé stvorenie určite príde ku mne a objíme ma so slovami „Ocko, mám ťa veľmi rada“. To je to na čo sa teším a za čo stál všetok ten stres.
