,,Pani, len 50 centov na rožky.” osloví ma nejaká stratená existencia keď si beriem košík na nákup. Ale áno, počkajte keď pôjdem späť. Pomôže mi aj naložiť nákup do auta, tak dostane eurá dve. Dnes mám dobrý deň a dobrý skutok ho iba znásobil. ,,Dobrý deň, prispejte chorým deťom…..” prosia mladé, krásne dievčatá so škatuľou v ruke. Mám tiež deti, jasné že mi to nedá a hodím do krabičky pár drobných. Som dobrý človek, pomôžem kde môžem, len škoda, že môj príjem už taký dobrý nie je. ,,Mami, ten ujo je asi bezdomovec, mali by sme mu dať nejaké peniaze!” Zase? No do kelu, kto tým deťom stále prízvukuje, že treba pomáhať? Tento týždeň už nemôžem miláčikovia, musíme tomu odolať - vysvetľujem. Deti sú smutné, ujo sklamaný a ja sa cítim asi najhoršie, lebo mu nemôžem vysvetliť, že môj 500 eurový plat nestačí na to všetko dobro čo by som chcela v živote robiť, že mám dve deti a čaká nás tretie, že potraviny sú svinsky drahé a jesť musíme. Poďme domov! Pri vchode vyberám zo schránky poštu. Jéj, veľmi neobvyklé, že sa v nej niečo nachádza v dnešnej elektronickej dobe. Až dve listové zásielky. Ktože si na nás spomenul? Veď už ani babka nepíše pohľadnice ale posiela maily. Jeden list pre mňa, druhý pre manžela. Na našu adresu, na naše mená. Oba z rôznych občianskych združení. Otvoríme a hľa, ja som dostala kopec nádherných pohľadníc a manžel dostal pero. Nie, nie sú Vianoce. S darčekmi sme obdržali sprievodné listy s vysvetlením ,,kto sme, čo sme a čo chceme,,. Zásielku sme dostali zadarmo, ale bolo by od nás pekné, keby sme prispeli určitou sumou o ktorú nás slušne prosia. Ale je to samozrejme dobrovoľné, nie povinné. Nebudú nás naháňať žiadny firemný právnici keď nezaplatíme. No hej, ale čo moja povaha? Moje svedomie, môj silne vyvinutý cit pre bezbranných, chudobných, postihnutých, starých, chorých……...
Ja sa asi zbláznim. Čo sa na nás tento týždeň všetci dohodli? Vyvesili niekde billboard s našou rodinou a výzvou aby sa na nás obracali s nejakými prosbami? Už nemôžem, nedá sa! Chápete? Viem že robíte aj vy dobré skutky, že pomáhate, zachraňujete, ale musíte sa postaviť do radu, je vás na mňa príliš veľa.…. Kričím v duchu.
Darčeky nezahodím, iba položím na pracovný stôl a dúfam, že sa v noci samé zodvihnú a odpochodujú z bytu.
Ráno vstanem, prechádzam okolo stola, no veci nepochopili. Sú stále na mieste a znovu na mňa hladia psími očami a prosia. Bože, zbav ma tej dilemy! Nemôžem si ich nechať, len tak, bez zaplatenia, ale nemôžem zaplatiť ani požadovanú sumu. Viem že všetci tí ľudia robia úžasnú prácu, chcem pomôcť, ale každý mesiac prispievame pravidelne nie malou čiastkou inde a keď k tomu narátam ešte toto a všetky ostatné príspevky, ktoré som darovala, budem musieť mojim deťom vysvetliť, že týždenný rozpočet na nákup potravín je preč a my si dáme nútený ,,detox,,.
Ale mám riešenie?! Pero zastrčím medzi ostatné perá, nech sa stratí v dave a pohľadnice odložím do zásuvky, ich motív teraz aj tak nie je aktuálny. Čo oči nevidia, srdce nebolí. Ráno vstanem, hodím očkom po pracovnom stole a ,,uf,,. Vydýchnem si, lebo na mňa nič ,,nekuká,, s prosbou. Ale výčitky, tie sú v hlave stále a pravidelne sa vynárajú. Snažím sa ospravedlňovať sama pred sebou: z existenčných dôvodov zaplatiť nemôžem!!!
Manžel je odolnejší, iba skonštatuje : kde zobrali moje meno a moju adresu?
