Moje deti sú „prieberožravci“. Jedia len niečo a mám pocit že dokola to isté a samozrejme aby ma to vytáčalo a trápilo ešte viac, nejedia skoro vôbec zeleninu a ovocie. Už roky si kladiem rôzne otázky, že kde robím chybu? Varím fakt tak nechutne? Neviem tú zeleninu upraviť? Príliš ich do toho tlačím? Stále na to neviem prísť asi preto, lebo nie som voči sebe objektívna, nakoľko mi zelenina chutí .
„Vykašli sa na to“, hovorí mi manžel. „ Ja som ako dieťa tiež nejedol takmer žiadnu zeleninu a to sme ju pestovali doma. Začala mi chutiť postupne. Paradajky keď som mal tak dvadsať, brokolica, tak okolo dvadsať päť, cukina okolo tridsiatky a varená mrkva, petržlen a kaleráb v polievke, tak to mi nechutí dodnes“.
Hej, ale čo s tým tlakom ktorý na mňa číha zo všetkých strán. Jedzte zdravo! Deti potrebujú vyváženú stravu! Zelenina a ovocie je veľmi dôležité pre organizmus! Bio zeleninka, bio ovocie.....zošaliem. Chcem byť zodpovedná voči organizmom mojich detí no mám dilemu. Nechať to na prirodzený postupný vývoj, taký ako bol u manžela, no nie je to trochu neskoro? Alebo idem skúšať rôzne metódy a dotlačím tie dve stvorenia k pochopeniu, že zeleninu nekupujem len pre to, aby svojou pestrou farebnosťou našu nudnú chladničku.
Rozhodla som sa pre vojnu. Najprv som si povedala, že musím ísť príkladom , ale musíme to robiť obaja dospelí. Manžel je statočný, neskutočne sa prekonáva a skúša moje podivné zeleninové kreácie. Vždy sa snaží vtipne pretvarovať ako mu chutí aby deti navnadil no pri odkladaní taniera do umývačky tú dobrotu „natajňáša“ spláchne pohárom čistej vody. Nevadí, to už tie malý špióni nevidia. Jednou z variant sú polievky. Rozmixujem a zakamuflujem tam čo sa dá. Ach, to je super, takto do nich dostanem, dokonca aj „smradľavú“ cibuľu. Kamufláž, to je moje. To by šlo! No bohužiaľ úspešnosť nie je 100% iba ak 40%. Jednoducho im to ani v tejto variante nechutí . Akoby mali chuťové poháriky naprogramované s aplikáciou - zelenina je fuj. Nezaobíde sa to totiž nikdy bez podmienok alebo vydierania, ako : aspoň tri lyžičky! Nebude žiadna sladkosť!
Druhý nápad mi robí viac starostí, zaberie viac času, no funguje tak na 50%. Vždy urobím z čerstvej zeleninky deťom obrázok. Tá mladšia sa teší a pustí sa do toho, ten starší sa usmeje, pochváli umelecké dielo a ....to je všetko. Ešte nikdy sa mi nevrátil prázdny tanier, iba ak sa pridá k zdravému chrumkaniu aj manžel. Z postavičky sa mi vrátia nohy, lebo sú zo žltej papriky. Z palmy sa vráti kmeň, lebo biela reďkovka je nechutná. Ale ja to nevzdám! Som kreatívna a 50% úspech je lepšie ako nič!
Samozrejme to skúšam aj v desiate. Do každej žemle strčím aspoň plátok šalátu, alebo šalátovú uhorku. Na porazenie, ale často sa mi stane, že poobede keď krabičku na desiatu doma otvorím s nádejou, že všetko je v bruškách mojich lások, vykukne na mňa smutný, polozdochnutý šalát alebo vráskavá uhorka. No, aspoň mi neklamú, nehádžu zeleninu do koša v škole, len aby mi urobili radosť. Nevzdávam to, vediem vojnu neúnavne ďalej! Budem tam tú zeleninu dávať stále a uvidíme koho to bude dlhšie baviť! Zatiaľ vyhrávajú tie malé potvory, moje deti. Takže úspešnosť, tak 30%.
Najzaujímavejšie na tom je, že tá malá zje takmer všetko ovocie, papá ho každý deň. Asi preto že miluje sladké a ovocie vlastne sladké je. Určite dá do seba nepomerne viac zeleniny ako syn a býva chorá oveľa častejšie. Syn je zložitejší prípad. Po piatich rokoch som dosiahla to, že zje dve - tri kolieska na tenučko nakrájanú šalátovú uhorku a dve tri kolieska zelenej papriky s tenkou šupou, hrubá nechutí. Hurá iba čiastočne, lebo ovocie nedokáže požiť absolútne žiadne. Po šiestich rokoch sa rozhodol že bude občas piť pomarančový džús. Som šťastná matka a s každým jeho preglgnutím bližšie k víťazstvu.
Priviedlo ma to k myšlienke presvedčiť ho nasilu aby ochutnal jeden mesiačik z mandarínky. Veď keď sa dokázal napiť z džúsu tak dokáže aj toto a potom sa možno posunieme ešte ďalej... Zmyslela som si, že to má iba v hlave zle nastavené a jeho nechuť prekonám za každú cenu aj krikom. A tak som pripravila pokus s mandarínkou. Po dvadsiatich minútach presviedčania a kriku sa mesiačik mandarínky pomaly začal hanbiť a scvrkával stále opustený na stole. Synovi tiekli krokodílie slzy a ovocie ostalo nedotknuté. Nevadí, zaťala som sa. Dala som sa na vojnu, nemôžem to teraz vzdať! Ešte som urobila jeden krok k zlepšeniu chuti a mesiačik som vyzliekla donaha. Ostala iba dužinka. Mňam, to už mu určite bude chutiť. Ako dobrý chlapec a poslušný syn, sa teda nechal po pol hodine prehovoriť a šup ho mesiačik do úst. Hurá, sladké víťazstvo je moje. Mám dobré deti.
Po tridsiatich sekundách sa obsah jeho žalúdka aj s dužinkami mandarínky rozlial po celom stole. Úspešnosť tejto vojny 0%. Bože „sociálku“ na mňa! No, syn je asi po mužovi a ja si budem musieť na jeho lásku k zelenine a ovociu počkať ešte niekoľko rokov. Hlavne že je zdravý.
