Zbojníctvo ako historický fenomén sa na Slovensku po prvýkrát objavuje v Legende o svätých Svoradovi a Benediktovi zo začiatku druhej polovice jedenásteho storočia. Jej autor pécsky biskup Maurus v jednej z dejových línií príbehu zachytáva osud mnícha Benedikta, ktorého „zbojníci ... v nádeji, že má veľa peňazí, privliekli ... na breh Váhu, zabili a hodili do vody“. Maurus okrem toho spomína aj životný priestor zbojníkov situovaný do hôr a na samoty. Zbojnícke organizácie sa počas svojho pôsobenia skutočne koncentrovali najmä v horských oblastiach na severe a východe krajiny, v širšom geografickom rámci v pásme Karpát.
Na konci pätnásteho storočia badať zväčšenie množstva záznamov o pôsobení zbojníckych organizácií. Jedná sa napríklad o Fedora Hlavatého, ktorého skupina zaslala výhražný list mestu Bardejov. V sedemnástom storočí pôsobili skupiny okolo Adama-Adamčíka, Bajúza, Čepca, Havrana, Janka Ihnáta, Ilčíka, Vasila Petrovského z Petroviec či Andreja Savka zo Stebníka. Skupiny mali zväčša regionálnu pôsobnosť, povedzme Čepec, Petrovský a Savko pôsobili v zborovskom okolí, Adam-Adamčík a Ilčík zasa operovali na moravsko-uhorských hraniciach. Keďže však šlo o málopočetné ozbrojené jednotky, neboli ojedinelé ich presuny do iných regiónov, respektíve susedných krajín za vidinou lepšieho zisku. Mnohí ale za svoju kriminálnu aktivitu skončili na popravisku.
Niekoľkostoročná existencia tejto spoločenskej skupiny sa teda musela premietnuť aj do vzniku určitých kultúrno-sociálnych prejavov nielen v jej vnútri, ale aj v interakcii s okolím. Motivický a tematický okruh týchto ľudových prejavov sa systémovo nazýva zbojnícky folklór.
Zbojnícky folklór sa v laickom povedomí dosť často spája s jánošíkovskou tradíciou. Takáto interpretácia však nie je úplne dostatočná, pretože zbojnícky repertoár sa neviaže len na postavu Juraja Jánošíka, ale zobrazuje aj iné zbojnícke postavy, či už fiktívne alebo historicky reálne. Niektoré z nich sú súčasťou Jánošíkovej družiny ako napríklad Adamčík, Gajdošík, Hrajnoha, Ilčík alebo Uhorčík, s Jánošíkom sa zasa nespája Michal Vdovec-Vdovčík, ale v motívoch a témach sú si veľmi blízki, ba až totožní.
Ako už bolo spomenuté, nejedná sa o etnickú, ale o sociálnu rebéliu majetkovo hendikepovaných oproti materiálne zabezpečenej vrstve v období feudalizmu, teda vzťah nevoľníckych poddaných a aristokracie, preto je nesprávne vnímať zbojnícku ľudovú tvorbu z uhla slovenského romantizmu, ktorý sa zbojníctvom inšpiruje a využíva svojsky, dopĺňa ho o nacionálnoemancipačnú funkciu. Takéto nesprávne chápanie zbojníctva sa prejavuje najmä v jánošíkovskej tradícii.
Juraj Jánošík, mylne nazývaný národným hrdinom, sa spája s bojom slovenského etnika za rovnoprávnosť v Uhorskom kráľovstve. V skutočnosti sa aj vo folklóre Jánošík už od baroka, ktoré z neho spravilo zidealizovanú legendu, chápe ako osobnosť bojujúca na strane poddaných pod dnes už notoricky známym klišé – bohatým brať, chudobným dávať –, aj keď skutočný zbojnícky život nemal veľmi blízko k takýmto altruistickým cieľom.
