O autizme v dnešnej dobe hovoríme najmä ako o poruche alebo chorobe - niečom, čo je nežiadúce a treba to eliminovať. Naznačuje to už jeho oficiálny názov - “poruchy” autistického spektra. Sústredíme sa len na jeho negatívne stránky - všímame si, že autistickí jedinci nevynikajú v oblasti sociálnej komunikácie, prípadne že milujú svoj stereotyp a veľmi zle znášajú zmeny. Na autistické deti sa pozeráme ako na čudné, pretože neobľubujú rozhovory a hry so svojimi rovesníkmi, ale radšej sa hrajú sami. Snažíme sa ich liečiť, alebo aspoň potláčať príznaky, aby okolie nezistilo, že majú nejakú poruchu.
Takto je vnímaný autizmus v dnešnej spoločnosti. Sú však tieto poruchy naozaj poruchami?
Autizmus sa v spoločnosti vyskytuje čoraz častejšie. Odhaduje sa, že každý stý človek má nejakú poruchu autistického spektra, či už je to Aspergerov syndróm alebo “klasický” autizmus. Napriek tomu, že autisti tvoria veľkú a dôležitú časť našej spoločnosti, neustále ignorujeme ich pozitívne stránky. Mnohí jedinci na vysokofunkčnom konci spektra, teda tí sociálne zdatnejší, sú nadpriemerne inteligentní. Áno, častokrát konajú v rozpore s normami, ale práve týmto svojím nekonvenčným rozmýšľaním nám ponúkajú nový pohľad na svet. Zoberme si napríklad Gretu Thunberg, švédsku environmentálnu aktivistku s diagnostikovaným Aspergerovým syndrómom, ktorá je známa vďaka svojim štrajkom proti klimatickým zmenám. Svoju nespokojnosť s prístupom vlády k životnému prostrediu vyjadrila tým, že namiesto školy stála a protestovala pred budovou švédskeho parlamentu. Sama. Vtedy ju asi mnohí považovali za zvláštnu, ale dnes sa vďaka jej nekonvenčnému činu konajú štrajky po celom svete. Myslím si, že málokto by o nej dnes povedal, že trpí nejakou “poruchou”.
Na základe týchto myšlienok, teda že autisti sú úplne normálni ľudia, akurát odlišní, vzniklo v deväťdesiatych rokoch hnutie neurodiverzity, ktoré chcelo zmeniť pohľad na autizmus ako na ochorenie. Pojem neurodiverzita bol po prvýkrát použitý austrálskou sociologičkou Judy Singerovou na pomenovanie ľudí s poruchou autistického spektra. Neskôr k nemu však boli priradené aj ďalšie neurologické odlišnosti, napríklad dyslexia, schizofrénia, či porucha pozornosti. Prívrženci neurodiverzity odmietajú názor, že gény spôsobujúce tieto odchýlky sú chybné. Tvrdia, že sú to prirodzené variácie ľudského genómu. Tento názor bol potvrdený výskumom vedcov z londýnskej King’s College. Ukázal, že autizmus je v skutočnosti odlišnosť, prirodzená variácia ľudského genómu, nie porucha. Vo svojej štúdii vedci na čele s Dr. E.Colvertovou a B.Tickovou zistili, že až 56-95% charakteristík pozorovaných pri autizme je spôsobených genetickými odlišnosťami - polymorfizmami. Nakoľko neexistuje jeden “správny” model ľudského genómu, nedá sa povedať, ktorý genóm je ten “normálny”, teda nie “chybný”. Rovnako, ako neexistuje jedna “správna” alebo “normálna” rasa alebo farba vlasov. Ľudia sa v genetických odlišnostiach proste prirodzene líšia.
Hlavným cieľom hnutia neurodiverzity je dosiahnuť, aby sa autistickí a inak neurologicky odlišní ľudia nemuseli prispôsobovať a meniť podľa predstáv neurotypickej (čiže väčšinovej) spoločnosti. Práve naopak, aby boli prijatí takí, akí sú. Aj s rozdielmi.
Rebeka Jirsáková
