Nakupovanie v Sološnici nie je nijak strastiplné ani stresujúce. Nemusíte mať strach, že vás niekto v nestráženej chvíli okradne (keď nepočítame nevinné omyly predavačky na pokladni, ktorá vám namiesto dvoch toaleťákov nablokuje osem), nemusíte sa tlačiť so stovkou ďalších nákupuchtivých neurotikov ako niekde v Bratislave (u nás nie je obchod, kam by sa zmestilo sto ľudí). Menší problém nastal len po zrušení predajne s domácimi potrebami. Jednota však všetko promptne vyriešila tým, že rozšírila sortiment o zmetáky a vedrá. Nákup v našej obci je jednoducho báseň a ja som mala to šťastie, že v posledných dňoch som bola svedkom dvoch famóznych divadelných predstavení odohrávajúcich sa na pôde sološnických predajní.
Dnes som sa vydala na odvážnu výpravu. To značí, že som nešla po chlieb, maslo či zeleninu. Zháňala som (a doteraz zháňam) veľký umelohmotný črepník na veľký živý kvet. Ako som zistila, v našej obci je to poslanie hodné Jamesa Bonda. Obišla som všetky miesta, ktoré prichádzali do úvahy, teda Gitu a kvetinárstvo. Ten môj kochel nikde nemali, tak som sa uspokojila s menším, pre menšiu kvetinu, a s predsavzatím, že veľký zoženiem inde. Malý črepník som v dobrej cene získala u Gity a dostala som k tomu aj bonus! A nebolo to hnojivo podporujúce kvitnutie...
Keď som mala vybrané a prišla som k pokladni, odohrával sa práve ohnivý rozhovor Gity s inými spoluobčanmi. Neviem, kto bol hlavnou témou (a aj keby som vedela, bolo by netaktné menovať), ale tento človek očividne a uchočujne veľmi hýbal žlčou pani predavačky, ktorá sa energicky ponosovala. Tak som sa chtiac-nechtiac dozvedela o tom, ako bol včera dotyčný „strašne ožralý“ aj s detailmi a stručnými charakteristikami oného previnilca, ktoré by som nerada ukladala na papier. Po hodnej chvíli mi predavačka pokynula, aby som pristúpila k pokladni, a potom ďalej rozhorčene kričala opakujúc celú včerajšiu príhodu. Zaplatila som a vcelku som sa ponáhľala von. Na moje obligátne, s malou dušičkou vyrieknuté „ďakujem a dovi“ sa krik prerušil. Dostalo sa mi vľúdneho úsmevu a pozdravu, nato sa tvár predavačky opäť zachmúrila a pokračoval prúd nadávok. Bola som spokojná, že som to vybavila bez stráty desítky a vybrala som sa do Jednoty.
Už pri vchode ma ovanul odór lacných voňaviek a osviežovačov vzduchu. Kto tu včera nebol nakupovať, asi sa nad tým veľmi nezamýšľal. Ale ja som včera nakupovať bola, i keď dnes už viem, že som sa toho mohla pokojne ušetriť. Včera nás totiž pri vstupe do Jednoty ovanul úplne iný odór. Každý, kto vošiel, zvraštil nos, a pýtal sa predavačky, čo to, preboha, je. Odpoveď bola jasná a nemilosrdná: „Negdo sa nám tu posral, ale ešte nevíme, gdo.“ Myslím, že nemusím ďalej opisovať eleganciu a rýchlosť, s ktorou každý nahádzal do koša, čo potreboval, zaplatil, a letel von. Včera sa ľudia v jednote netlačili, to je isté.
Tak tak...Nákup v našej obci je jednoducho báseň a veľké divadlo. Takže by som sa nedivila, keby sa pri dverách každého obchodu vyberal poplatok, akási zvláštna prirážka za kultúrny zážitok.
