Vypadnúť, vytrhnúť korene so svojho domova a ísť labzovať po šírošírom svete. Len s tým rozdielom, že by sme obživu nehľadali po ceste, ale mali by sme našetrených dostatok peňazí, aby sme si takú cestu, trvajúcu vlastne do konca života, po Európe mohli dovoliť. Bolo by nás niekoľko rodín. Vždy večer by sme zastali niekde za mestom a rozložili by sme sa kúsok od lesa. Zapálili by sme oheň a spoločne spievali. Vo veľkom hrnci položenom do pahreby, by sa varilo mäso s bylinkami a spoločne by sme sa všetci veselili. Potom by sme s manželom vliezli do svojho vozu a pritúlili by sme sa k sebe. Úplne by sme vypli. Zabudli by sme na platenie účtov na rasistickú susedu aj na mobilné telefóny. Ráno by sme vstali a poumývali by sme sa v neďalekom potôčku. My ženy by sme prichystali pre družinu raňajky, času by bolo habadej a potom by sme sa rozbehli do lesa na hríby, pod mäso čo budeme dusiť pred večerom. Naložili by sme veci do vozov a prekročili by sme ďalšiu hranicu. Bez starostí týkajúcich sa zamestnania, bez stresu a nervozity. Na zimu by sme sa nechali najať nejakým farmárom na robotu, aby sme dajako prezimovali. Bolo by to úžasné, ako vo sne. Ako v rozprávke.
No dobre, dobre. Som sa len tak zamyslela. Už idem s tými zloženkami.
