A potom štrikovanie. Hladko, obrato. Hladko obrato. A v rôznych kombináciách. Robili sme papučky, šály alebo len také dlhočizné franforce, ktoré sa potom vypárali a zase sa z toho štrikovalo. Vraj aj toto umenie sa nám v živote raz zíde. Robili sme gobelíny. Obrovské a farebné. To ste vzali tu trubku z verzatilky a prevliekli ste cez ňu chemlón. Potom ste konček toho chemlónu strčili do plameňa sviečky. Ten sa rozškvaril a stal sa tekutý a toto ste pritisli na podložku pre budúci gobelín a potiahli ste smerom nahor. A v primeranej dĺžke ustrihli. A stále dookola. Bolo to dosť nebezpečné. Neraz sme sa škaredo popálili. Ale vraj aj toto sa nám zíde do života.
A stále sme sadili ruže. Všade. Náš park a priestor bola samá ruža. Vykopete obrovskú jamu a na dno dáte konský hnoj, aby šípy dobre prosperovali. A zeminu poriadne utlačíte okolo šípu. Vždy nám väčšina z nich uhynula. Vraj sa spálili od konského hnoja. Na druhý rok to isté a zase sa šípy spálili. Aspoň bolo čo robiť. Dobré pre budúci život.
Dostávali sme vreckové. Začali nám ho vyplácať, keď som mala asi trinásť rokov. Bolo to pár halierov mesačne. Sem tam na čokoládku, alebo na malinovku. Preto aby sme sa naučili poznať hodnotu peňazí. Že sa nám to v živote zíde. Často sa mi stávalo, že moje vreckové celé padlo na výchovné tresty. Proste každým mojim priestupkom sa znižovalo, až z neho nič nebolo.
Neviem koľko som mala. Ale, klamem, viem to veľmi presne mala som deväť a pol roka. Ukradla som v obchode malú čokoládu Kofila. Vzala som si akože malinovku, tu som zaplatila, ale v kabátiku som už mala schovanú Kofilu. Obchodníčka ma odhalila a Kofilu som musela vrátiť. Čakala som strašný výprask v detskom domove. Dosť som sa potešila, pretože mala službu teta Olinka. Vravelo sa o nej, že je v nejakej zakázanej cirkvi. Na Vianoce nikdy neslúžila a nikdy nás nebila. Najskôr sa ma teta Olinka opýtala, prečo som vzala tú čokoládu z obchodu. Strašne som sa hanbila. Nedokázala som jej ani odpovedať, ako som sa strašne hanbila. Teta Olinka sa ma opýtala, či to ešte niekedy spravím. Bola som dojatá a rýchlo som zavrtela hlavou, že nie. Verím ti! Povedala a siahla si do plášťa a vytiahla z neho Kofilu. Dala jej ju ta teta z obchodu, aby mi ju odovzdala, keď jej prišla povedať, čo som vyviedla. Od tejto chvíle som v živote nikdy nič neukradla.
Týchto svetlých chvíľ v detskom domove bolo málo, ale kvôli ním sa dali vydržať tie zle. Decká v detských domovoch by mali vychovávať nebeskí boží anjeli. Lebo ľudia často robia chyby. V amerických filmoch som videla aj anjelov z čiernou tvárou. Aspoň by neboli niektoré decká z nich vyľakané.
