Neviem a nebudem im to vyhovárať. Keď som bola mladšia, vravela som: umenie a zvlášť hudba. Ale dnes už asi viem kde umenie a hlavne hudbu zaradiť. Zase je to o emóciách a láske. Umenie zvlášť hudba a potom ešte sex. Je to o emóciách a pravde, pravde holej, ako telo malého dieťatka, jednoduchej a prostej, ako klamstvo vmetené do tváre. A ešte je to o ozajstnom a naplnenom žití. Keď raz budem umierať, snáď budem spokojná, lebo som zažila veci, horúce a plné. Plné mlieka, smotany a navyše riadne prichutené, ako sa patrí poriadnou dávkou korenia.
Pohladenie od babičky, mami, milenca či priateľa, keď niekto zomrel. Stalo sa mi to len nedávno. To bol nášup. Som cigánka, vyrastala som v detskom domove. Všetky deti z detských domovov sú cigánske, či sú biele, či čierne. Majú na to povahu. Domováka poznáte hneď na prvý krát, aspoň ja áno. Sú akýsi slobodnejší a viacej sa smejú a vedia viac ľúbiť. A celkovo emócie prejavujú intenzívnejšie, ako ti za bránou domova – teda vlastne gádžovia. A nestrachujú sa toľko, čo budú zajtra jesť, žijú pre dnešok. To robí ten veľký kolektív a to, že sa od mala musia deliť s inými deťmi. Som dieťa prírody. Milujem divoké búrkové počasie a blesky. Jedna vychovávateľka v decáku mi raz povedala, že mám cigánskejšiu povahu, ako všetci Rómovia v našom domove dohromady. Brala som to ako pochvalu.
Sú aj smutné emócie, tie mám rada tiež, ak sú plnokrvné. Ak smútiš, všetko z teba musí von, lebo sa ti to zachytí na orgánoch a ochorieš. Ak žiališ musíš si dať čas, sám sebe. Vyprázdniť sa. Staršie ženy cigánky vravia, že predčasne ukončené žialenia je istá smrť, prinajlepšom vraj ochorieš na rakovinu. Možno napíšeš báseň, keď sa to bude z teba vyplavovať. Alebo symfóniu. Alebo pomiluješ ženu a úprimne jej povieš, ako veľmi ju ľúbiš. Smútok a žiaľ, to je tá odvrátená strana mince. Ale je to stále ona, minca - platidlo nášho, vášho, alebo môjho života. A rozmieňa len osud. Servíruje a určuje jej cenu na trhu tohto sveta.
