Beáta mi otvorila s cigaretou v ruke. Najskôr mi oznámila, že nemá čas ale potom ma pozvala dovnútra bytu. V byte bolo nevyvetrané. A jej malé detičky na mňa užaslo pozerali. Marienka ta najstaršia, má už päť rokov, ku mne pristúpila a povedala: „Teta nemáte niečo papať". „Čo sa tu deje?" Opýtala som sa a pozrela som sa na Beu. Beáta iba mávla s rukou a rozplakala sa. „On tu bol?". Beáta prikývla. „Zobral si televízor aj vežu aj mikrovlnu." „Sa na neho vykašli. Beáta zavila ako malý, ranený psík: " Keď ja stále nemôžem.". „Jój si ty ale sprostá, musíš na neho zabudnúť, len sa s tebou hrá, bastard a nie sa takto trápiť, máš tri deti, ako sa takto o ne chceš postarať?.
Potom som vybehla k nám a doniesla som jej do vandľa nejaké zásoby jedla. Postavila som to na kuchynskú linku a začala som s umývaním haldy riadu. Mala tam bordel ako v tanku. Beáta sedela na stoličke v kuchyni a pozerala sa na mňa. Než som odchádzala, povedala som jej, že nech deckám rýchlo niečo malého uchystá, že večeru im všetkým donesiem.
Mužovi som doma povedala: „Zajtra potrebujem auto." Žiadne ti nedám. Rozhodol muž. Nahneval ma. „Ty si budeš vyvážať stále tu svoju veľkú, čiernu riť a ja si nemôžem ani raz za mesiac zobrať auto?" „Nedám, zajtra ho potrebujem." Bránil sa muž. „Tak dobre, v poriadku, ja ti sem zajtra ráno, než odídeš do roboty, donesiem tri biele decká, ty sa o ne postaráš! A ja s Beátou pôjdem do tej posratej Trnavy autobusom." Nakoniec nám auto dal.
Pretože Bea mala právoplatné papiere zo súdu o určení výživného, podarilo sa nám vybaviť prevzatie zodpovednosti štátu za platenie výživného na jej tri deti. S tým, že štát si bude vyplatené prostriedky matke, následne vymáhať od otca jej detí. A ešte sa nám podarilo vybaviť akýsi preklenovací finančný príspevok, kým príde prvé výživné, ale to už sme vybavovali na mestskom úrade v Trnave.
