Rasizmus ma hnevá. Prejavovaný zo strany bielych, ale aj Rómov. A vedzte veru, ten Rómsky je významný a ťažko prehliadnuteľný. Kto pozná rómsku kultúru, iste mi dá za pravdu. Celá rómska literatúra sa hemží ubiedenými a utláčanými Rómami, ktorých zotročuje a ničí ten zlý, sprostý a zákerný Gádžo (Gá - dedina, Džo - sedliak). Aj samotné slovo Gádžo treba brať, ako oslovenie výsmešné a ponižujúce. Malé cigánske deti vo svojich rodinách sú od malička vychovávané v tom, že okradnúť, či vypiecť s bielym, nie je žiadny hriech. Že je to niečo normálne, ba žiaduce. V rozprávkach Rómov vystupujú hrdinovia, ktorí často bojujú práve s bielymi. Často Gádža olúpia, zosmiešnia, ale aj odstránia. Ako dajakú osudovú prekážku v prežívaní neskonalého šťastia rómskym spoločenstvom.
Keď som bola malá, veľmi ma mrzelo, že v detskom domove mali pre mňa na hranie len bielu bábiku. Teda bábiku s bielou pleťou. Mala som šesť rokov. Priam neskutočne som túžila po tmavej, čiernej bábike. Hoc by bola ako uhol. Nechcelo sa mi hrať s hnusnou belošskou špinou. Odmietala som. Silno som plakala, ba dokonca som sa od jedu hádzala o zem. Keď som sa upokojila, vzala som si traktor alebo autíčko. Tie sú farebne nepodstatné. Milota a pozornosť niektorých bielych vychovávateliek v detskom domove ma však nakoniec úplne zlomili. A ja som súhlasila a bielu bábiku som si osvojila. Netrvalo dlho a práve ona sa stala mojou neodlučiteľnou spoločníčkou. Mám ju dodnes.
