Donedávna (asi tak tri roky dozadu) ma tešili veci, ako ísť do kina na dobrý film, tešiť sa z leňošenia v tráve pod stromom, skočiť s kamarátkami do mesta na mojito, môcť si kúpiť drahší časopis či kúsok oblečenia, skrátka, beztarostne si užívať život. Potom sa môj život začal pomaly meniť...
Najskôr som stretla svojho partnera. Začiatky boli čarovné, užívala som si plnými dúškami a ani mi už nevadilo, že nemám čas len tak si ľahnúť do trávy a pozerať sa, ako sa hýbe lístie na stromoch. Za túto obeť som však dostávala nové čarovné okamihy. Hlavne, zatiahnutie do novej kultúry. Cítila som sa ako Alenka v ríši divov (to sa mimochodom niekedy cítim aj teraz). Zrazu ma požiadal o ruku, zrazu som sa presťahovala do iného mesta, krajiny. Sama, bez rodiny, bez priateľov.. aspoň do tej práce som mohla stále chodiť. Aj tam som mala priateľov, aspoň som so myslela. Keď som prišla so správou, že som tehotná, viac sa so mnou nerozprávali a šéfka sa ma spýtala, či som blbá a neviem používať ochranu. Nikoho nezaujímalo, že je to naše vysnívané bábätko, na ktoré sme sa tešili. Vtedy nastala samota - vnútroná. Celý deň v práci, kde sa so mnou nebavila ani kľúčka na záchodových dverách a doma iba na noc. A nepomáhali ani drahé časopisy, na drinky a do kina zrazu nebolo s kým, do oblečenia som sa viac nevmestila...
Ale mala som svoje bábätko. Malinkého tvora, ktorý úplne závisel odomňa, cítil, to čo ja, jedol to, čo ja, bol mojou súčasťou. Aj keď mi bábätko neodpovedalo z môjho brucha, nebola som už sama. Moja rodina i partner ma obskakovali a keď prišiel náš deň "D", bolo to asi to najúžasnejšie, čo som kedy zažila (je to síce klišé, ale čo zmôžem, keď je to pravda?). Dodnes som hrdá na svoj "výkon". A moje bábätko zrazu bolo konkrétne, stále v tesnom prepojení so mnou . Hoci, kažým dňom menej a menej. Stáva sa z neho samostatná osobnosť, s vlastnými črtami, náladami, pocitmi a dokonca už aj názormi. Od kedy sa narodilo, viac ma nezaujímali drahé ženské časopisy, drinky, behanie po meste a nakupovanie. Môj svet sa opäť zmenil. A hoci to mnohí vnímajú ako čas utierania zadku, menenia plienok a kŕmenia, netreba to brať tak doslova. Ten drobček mi denne dáva viac ako čokoľvke a ktokoľvek na svete.
No potom nastala ešte jedna zmena. Môj zdravotný stav sa zhoršil. Hoci som predtým bola zdravá ako ryba, telo na všetky tie zmeny reagovalo po svojom. Vraj som skoro zomrela... a poviem vám, to sa len zmenia všetky tie krásne okamihy, ktoré si chcete uchovať až do smrti. Stále nie som v poriadku a neviem, kedy budem. Denne prežívam strach z toho, že zasa skončím v nemocnici, že zasa vypadnem zo svojho každodenného života, lebo viete čo? Nič pre mňa nie je krajšie ako môcť byť s mojím bábätkom, mužom, starať sa o nich, variť im a byť im nablízku. Kašľať na kiná, peniaze, módu, trendovosť a na priateľov, ktorí v skutočnosti nikdy priateľmi neboli. Život treba prežívať naplno... a to každý jeden deň.
