Život má len pár liet,
Je to taký krátky let,
Na vzdialenosti malé beh,
Kto ho zvládne – ten má pech.
Kto však šancu nemá,
Koho tvár musí zostať nemá,
Kto talentu alebo šťastia nemá,
Tomu sa len, hm... ťažko behá.
Šancu má každý inú,
Prežiť tú chvíľu hodnotnú,
Ktorou trvá celý čas,
Celý život náš.
Jeden desiatky rokov splavuje tú rieku,
Iného prudký vodopád vrhá dolu,
V hrob pochová ho zavčasu,
Keď mohol ešte mladosti užívať času.
Osud... ten sa nehrá s nikým,
Tak snaž sa úpenlivo, kým
Tvojej strany mincu drží,
Bo hodí mincou – a tebe žiť už nenáleží.
Stačí náhoda, chvíľka krátka,
A aj šťastena začne byť vrtká,
Nedovolí ani krok,
Musíš držať rezký krok.
Prečo ***** už nemôže žiť?
Kto zaňho rozhodol?
Osud? Boh? Náhoda či smola?
On sám proti hriechu málo zmohol.
Boj jeho zdá sa absurdný,
Boj s mlynmi veternými.
Plávať vo víre osudu nedá sa,
Ani podplávať ho... nie je šanca.
Skúsiť to však treba vždy,
Nech meno nezabudne nik nikdy,
Nech iniciály eM a Ká,
Sú nádej veliká.
Tisíc nemusí, no jeden sa môže nájsť,
jeden hoc´ aj z milióna,
jedno zrnko piesku vždy je iné,
hoc´ sú jak vajco k vajcu zhodné.
Rok nádeje, dva – už pominuli v hĺbke
Priepasti, osudy naše nebývajú krotké,
Lež vždy svoju cestu si razia,
Nech aj so smrťou sa zrazia.
Raz príde deň,
Keď všetkému amen,
Všetkému poviem,
Poviem len amen.
Dám zbohom, dám dovidenia,
Poviem to aj tebe, v čase lúčenia,
Veď život... to je beh na krátke trate,
Trate s malou šancou nádeje.
