Pre tých, ktorý sa pohybujú mimo akýchkoľvek ekonomických úvah, predstavím na úvod jednu knihu. Je ňou "Freakonomics" od Stevena Levitta, profesora ekonómie na University of Chicago a držitela John Bates Clark Medal, pre najsľubnejšieho ekonóma pod 40 rokov v USA. Tento človek by v budúcnosti mohol byť niečo ako Einstein ekonómie, práve preto, že do nej priniesol čerstvý vzduch. Na ekonomické javy sa začal pozerať inak ako tí pred ním, a výsledkom sú mnohé prekvapivé zistenia.
Zázračnou formulkou pre tohto pána je slovo "motivácia". Nakoniec o tom ekonómia je, skúma ako ľudia dosahujú svoje ciele. Preto ekonómom veľmi pomáha, keď okrem cieľa a cesty, ktorá k nemu vedie, poznajú aj motiváciu, ktorá vedie ľudí k určeniu cieľa.
Okrem toho tento človek upozorňuje nato, že ak spolu dva javy súvisia neznamená to ešte, že jeden spôsobuje ten druhý alebo naopak. Ak teda napríklad voľby vyhrávajú ľudia, ktorý na ne minú najviac peňazí, neznamená to, že peniaze kupujú voľby. Skôr sa dá prikloniť k tomu, že vzťah týchto dvoch javov je spôsobený nejakým tretím javom. Tým tretím javom v tomto prípade je dôveryhodnosť politika, resp. jeho všeobecná obľúbenosť, skrátka ľuďmi akceptovaná pravdepodobnosť, že tento politik vyhrá. Politik teda má veľa peňazí na kampaň, a áno, vyhrá voľby, ale obe tieto skutočnosti sú spôsobené tým, že v pomyselnej (alebo dnes aj reálnej kamennej) stávkovej kancelárii je na neho nízky kurz (na akciovom trhu by sme povedali, že jeho akcie sú podhodnotené, preto sa dobre predávajú, lebo v budúcnosti porastú). Ľudia ho chcú voliť, vyhrá voľby. Investori vedia, že ľudia ho chcú voliť, tak podporia víťaza. Sinchy! Ľudia proste podporujú víťaza, je jedno či investori alebo voliči, a to ešte pred tým ako sa tým víťazom v skutočnosti stane. Javy X a Y spolu teda súviseli, ale nie preto, že X spôsobuje Y, alebo naopak, ale preto, že obidva sú spôsobené tretím javom Z.
Toľko krátky náčrt kreatívneho rozmýšľania. Poďme, ale späť na Slovensko. Naša nová vláda chce znižovať rozdiely, a to tak, že zníži cenu kníh. Jav A je znížená sadzba DPH a jav B, teda očakávaný efekt, je väčšia vzdelanosť nízkopríjmových skupín, a teda zníženie rozdielov. So far so good.
A teraz krátka úvaha: Rozmýšlali ste čo by ste robili keby boli rožky o polovicu lacnejšie ako dnes? Čo sa mňa týka, asi by som si šetril a neskôr kúpil nejaké CD, alebo by som si kúpil rožok a k tomu nejakú nezdravú kalorickú tyčinku. Teda uspokojil by som potreby, ktoré sú na mojej preferenčnej škále vyššie ako rožok, pretože by mi ešte "zvýšilo na bublifuk". Moja preferenčná škála je nejak postavená, a v nej majú knihy silné miesto. Ako na tom sú, ale ľudia z nízkopríjmových skupín? Tam bude zrejme dopyt po knihách menší. A teraz späť k Levittovi. Je dopyt po knihách pri nízkopríjmových skupinách menší, pretože tieto skupiny ľudí nemajú peniaze, alebo tieto skupiny nemajú peniaze, pretože majú nízky dopyt po knihách a teda si vzdelanie vážia menej ako tí, ktorí zarábajú viac? Nuž, to je otázka.
K odpovedi na túto otázku by nám možno mohol pomôcť príklad z USA. Keď som ja bol v USA, všimol som si dve veci, pričom jedna z nich ma prekvapila a druhá nie. Okolie, v ktorom som býval, malé mestečko Selma v CA, ktoré by sa relatívne, vzhľadom na príjem, dalo prirovnať k americkému Spišu (teda konkrétne rodina, v ktorej som býval) sa vyznačovalo veľmi chabými znalosťami vecí, ktoré by sme mi nazvali ako základné vzdelanie. Vedeli, že bol nejaký Bill Shakespear, ale nevedeli odkiaľ bol, o čom písal, čo chcel povedať, a čo pre literatúru znamenal. Takto by som mohol pokračovať (a to aj v oblastiach ako je U.S. Senate a pod.) ďalej až do zajtra. Mňa ako mladého "vtedy-ľavičiara" to neprekvapilo, veď "američania sú hlúpi". Čo ma však prekvapilo bol fakt, že nato, aby spoznali Shakespeara od A po Z stačilo urobiť dve veci. Prvou bolo prejsť odhadom 50 krokov do miestnej knižnice, a druhou ukázať ID kartu pri recepcii. Jednoducho prístup k literatúre bol v tejto "Sleepy Hollow" lepší ako na našich univerzitách, národnostných spolkoch a v systéme slov. knižníc dokopy. Knihu od Exupéryho "Citadelle" som do týždňa dostal v 10 jazykových vyhotoveniach, a to len preto, aby som si vybral "tú svoju"! A poplatok za tieto služby? 0 dolárov amerických.
Ako je teda možné, že ak všetci obyvatelia tejto americkej dedinky mali k dispozícii ľubovoľné množstvo odbornej, sci-fi, umeleckej a všetkej inej literatúry, absolútne to nevyužívali, ani keď to všetko mali "zadarmo"? Kľúč je v ich osobných preferenciách. Jednoducho nie každý človek sa chce vzdelávať, nie každý nájde dostatočnú silu, aby v tropickom lete otvoril knihu účtovníctva a zlepšíl si postavenie na pracovnom trhu a nie každý rozumie, že práve vzdelanie (nie nutne diplom) je dnes kľúčom k vyššiemu sociálnemu statusu, k vyšším zárobkom. V škole som sa však spoznal s jednou dievčinou, ktorá bola miestnym nerd-teda "šprtom". Pokiaľ sa pamätám dnes študuje na Stanford University (ale istý si nie som). Jej rodina bola na tom finančne dobre, nemali problémy s financovaním štúdia svojej dcéry. Volá sa Brooke. S tou som sa v knižnici stretával deň čo deň, a narozdiel od väčšiny jej spolužiakov sme sa mohli porozprávať o Hamletovi tak, že som sa od nej mnoho naučil. Mal som s ňou aj AP European History, teda niečo ako prípravu na vysokú školu z európskej histórie. Aj keď musím priznať, že to nebol ľahký predmet, a ja som sa venoval iným veciam ako tomuto, lebo som ho bral ako povinnú jazdu, mal som nakoniec z predmetu B, pričom Brooke mala A+.
A čo tým chcem povedať? No len toľko, že v krajinách, v ktorých sa dá robiť relevantný štatistický výskum, sa ukazuje, že zlá sociálna situácia nie je niečo čo sa dá vyliečiť zvonku, ale je to niečo hlboko v človeku, niečo zvonku dotknuteľné len za cenu veľkých sociálnych prevratov (ako príklad "one child rule" v Číne). Brooke teda nebola vzdelaná (a v budúcnosti bohatá) pretože jej rodičia mali peniaze, ale preto, že sama chcela a napriek pohodliu, ktoré doma mala si povedala, že to stojí za tú námahu. Šikovní študenti, pokiaľ sú naozaj šikovní, v USA nepoznajú hranice, a môžu študovať trebárs aj na Yale, Harvarde či Stanforde, dostanú na to štipendium (pokiaľ ich rodičia skutočne nemajú peniaze). Možno zložitejšou otázkou, ktorú ani Levitt nedokázal zodpovedať, je tá prečo sa deti, ktoré sa chcú učiť rodia štatisticky viac ľuďom s vyšším socio-ekonomickým statusom. Genetika, božia vôľa, náhoda, good parenting...odpovedí je mnoho, ale žiadna stopercentná.
Ako teda pôsobí excelentná dostupnosť kníh v USA na znižovanie rozdielov? Kontraproduktívne (prekvapivé že? to je proste Levitt). Brooke nemusela platiť za knihy, ktoré boli predmetom jej záujmu, lebo to bolo platené z daní, aj z daní rodiny, v ktorej som býval, ktorej štúdium sa končilo povinnou školskou literatúrou a teda výhody smerujúce k "ceste von" nevyužívali. Neberte prosím tento článok tak, že sa Vám niekto snaží nahovoriť, že chudobné deti sa nechcú učiť a bohaté áno. To je veľmi vulgárne vyjadrenie "vyššej štatistickej pravdepodobnosti". Samozrejme, že v USA sa nájde nejaký počet chudobných detí, ktoré chceli študovať a dostupnosť kníh im poskytla vyššiu šancu. Lenže my dnes, a najmä naša vláda, narábame s makro číslami. A takéto opatrenie mohlo pomôcť zníženiu rozdielov medzi Brooke a Glenom (moj vzdelaný nemajetný kamarát), teda na mikro úrovni, ale vo veľkých štatistických číslach toto opatrenie prispeje na opačnú stranu, jednoducho povedané lacné knihy pomôžu tým, ktorí ich čítajú. Ja si kúpim viac kníh, lebo budú lacnejšie, a niekto iný si kúpi viac krabičiek cigariet, lebo mu "zvýši na bublifuk". Na trhu práce teda zrejme zvýším svoju cenu, zatiaľčo cigarety zvýšia maximálne cenu dotyčného ako pacienta na nemocničnom trhu. A štatisticky, na makro úrovni, teda na úrovni Slovenska, sa tento krok prejaví zvýšením rozdielov, teda presne opakom toho, čo vláda zamýšľala.
Ak ste niekedy hrali kartovú hru "záchod", viete, že ak posuniete kartou, posunú sa aj ostatné a celá stavbička záchoda sa môže zrútiť a vy hru prehráte. Sociálni demokrati sústavne vyťahujú kartičky, a kde jednu vytiahnu inde druhú vložia, trpiac fixnou ideou, že takto dokážu sociálne javy kočírovať donekonečna a záchod sa nikdy nezrúti. O vkladaní kartičiek na iné miesta, teda o progresívnom zdanení, či zdanení bánk a monopolov, snáď nabudúce.
jakub
P. S. Keby náhodou niekoho napadlo, že som financovaný monopolmi, alebo, že ide o pravicovú propagandu, tak by som rád poznamenal, že predmetom môjho článku -kritiky- je pravicové opatrenie, teda zníženie daní.
