Aby som snáď po prvý raz tu na blogu pristúpil k písaniu článku naozaj zodpovedne, novinársky, najprv si predstavíme osobu, ktorej sa budeme venovať. Ben S. Bernanke sa narodil v Georgii v roku 1953. Bakalarát z ekonómie si odkrútil na Harvardskej univerzite, aby sa na MIT v Massachusetts dopracoval až k doktorátu a titulu Ph.D. Pôsobil ako profesor na mnohých univerzitách, pričom najintenzívnejšie zrejme na Stanforde a tiež na New York University a ďalšej z Ivy League, Princetone.
Pán Bernanke napísal mnoho článkov, najmä o menových otázkach, pričom si vyšliapal klasickú cestu amerických ekonómov, ktorá sa začína Veľkou Depresiou koncom 20. a začiatkom 30. rokov v USA a bublinami, ktoré spôsobil jeho predchodca Greenspan. A tu sa dostávame k tým zaujímavostiam, ktoré pán Bernanke ako osoba, snáď aj trošku nechtiac, ponúka.
Ben Bernanke sa vo svojich článkoch často venoval problematike inflácie-akoby nie, veď pán Greenspan v tomto smere pioniersky vykonal viac než dosť-a prišiel k očakávanému záveru. Takto to už ďalej nepôjde. Poučený Miltonom Friedmanom čoskoro pochopil, že ak centrálna banka vôbec niečo robí, tak sa to rozhodne týka peňazí-čo, ako iste uznáte, je skutočne zistenie hodné študenta Harvardu (na druhej strane sú zrejme aj horší absolventi Harvardu (poznámka pre menej informovaných "dubya"):). Nuž, ale keď túto svoju činnosť vykonáva centrálna banka bez pravidiel (ako to presadzoval Alan Greenspan), tak má aj spoločnosť peniaze, ktoré si nectia žiadne pravidlá. Takéto peniaze nazval jeden diskutujúci na blogu "falošné"(zdravím tibor123). Pán Bernanke rozhodne nechce tlačiť falošné peniaze a teda "vymyslel" pravidlá, ktoré údajne dodajú všetkým tým Washingtonom, Lincolnom a Franklinom glanc pravosti (nakoľko po bujarej easy-money policy v podaní Alana Greenspana sa o "pravosti" dolárov pochybuje už úplne otvorene aj na finančných trhoch).
Týmito pravidlami sa myslí úplne nová hyper-ultra-super-kuul moderná taktika takzvaného inflačného cielenia. Stratégia inflačného cielenia je založená na myšlienke chicagskej školy ekonómie, ktorá nám vraví, že štát sa má starať o ekonomiku len monetárnou politikou, tak, aby nedajbože nebol nedostatok zeleného papiera. Konkrétne táto nová vymoženosť vyzerá asi tak, že banka si určí inflačný cieľ, ktorý sa snaží dodržať. Na Novom Zélande, to po pozoruhodných počinoch reformátora Rogera Douglasa, funguje už takmer 20 rokov. Dokonca tak dobre, že za celé toto obdobie sa inflácia z pásma 1-2 percentá pohla iba raz. Len dodám , že dnes je hranica už posunutá na 1-3 percentá. Aby sa zaručilo, že sa tento cieľ bude plniť, banka je obmedzená LEN na sledovanie tohto cieľa a guvernér za jeho splnenie nesie osobnú zodpovednosť - čo je tiež veľmi plodná myšlienka.
Na prvý pohľad to vyzerá veľmi fajn. Infláciu udržíme v istom rozmedzí, všetci budeme spokojní. Človek by snáď povedal: "Poručíme větru, dešti". A to je presne ono. Už viac ako 150 rokov nás rôzne garnitúry ekonómov presviedčajú, že inflácia je spôsobená buď stranou ponuky alebo stranou dopytu (abstrahujeme od ostatných špecifických typov inflácie). Rozmenené na drobné, buď za to môže centrálna banka alebo chamtiví podnikatelia, dvíhajúci ceny.
Na chvíľku odbočím a spomeniem si na článok v Britských listoch, ktorý som si omylom prečítal, ktorý nám tvrdil, že ekonómia nie je veda, pretože v nej existujú súčasne viaceré rovnoprávne teórie. Nuž áno, je to tak, je tu viacero teórii, ale povedzte milý autor, čo môžu ekonómovia robiť, keď im sústavne niekto tvrdí, že chvost vrtí psom? Nič, len demokraticky počúvať a s úsmevom oponovať.
Poďme, ale späť k našej dileme. Kto za infláciu teda môže? Banka či podnikatelia? Ponuka či dopyt? Pán Bernanke a rovnako tak príklad Nového Zélandu nám dávajú jasnú odpoveď. Veď ako by mohla banka kontrolovať infláciu keby nebola jej pôvodcom? Na chamtivých podnikateľov totižto neúčinkuje centrálna banka, tá ich chamtivosť nezmenši, ale snáď len nejaký cenovo-regulačný úrad sovietskeho typu. Povedané v reči českých folkistov a ústredných výborov, "dešti poroučí" ten kto ho ovláda a to je v tomto prípade centrálna banka.
A v čom spočiva tragédia pána Bernankeho? V tom, že všetkým ľuďom otvorene hovorí, že za pokles kurzu dolára a teda nárast cien importovaných tovarov (ktoré sú v Amerike najviac cool, ako príklad snáď poslúži, že v Európe priemerné pivo Heineken sa v USA považuje za vrchol dobrého imidžu ubersexuála) môže on osobne. Tá tragédia spočíva aj v tom, že v tej istej vete, v tom istom momente ako spomenie "inflačné cielenie", vraví, že on je ten, kto rozhoduje, o koľko Johnovi z Californie vzrastie cena arašidového masla a Rachel z New Yorku nové číslo Cosmpolitanu. Márne už potom pôsobí snaha o zjemnenie tejto "message" keď povie, že sa americké rodiny nemusia báť, pretože on určí mieru len od 0-5 percent (napríklad). To je akoby Vám Dlhoprstí povedali, že dozrú na to-a OSOBNE-aby Vám boli odcudzené len spätné zrkadielka na Vašej novej škodovke. Poteší, nie?
Tým, že pán Bernanke hovorí, že ide infláciu cieliť do istého rozpätia, nám nenápadne tiež vysvetľuje, že nejakú infláciu budeme chťá-nechťá mať. Avšak ak on splní svoju úlohu, bude vynášaní do nebies, ako ten čo to dokázal. Bodaj by nedokázal:), keď je "pánom větru a dešte". Idea inflačného cielenia sa dokonca pozdáva aj človeku, ktorý ju porušoval ako len mohol, "výrečnému" Alanovi Greenspanovi. Samozrejme hneď dodal, že centrálna banka tak stratí na flexibilite (tu vidíte hneď dve typické Greenspanofky :), "niečo" povie, nasleduje "ale" a potom šup ho, pravý opak, tou druhou je to, že opäť úsmevne pomenúva veci nesprávymi menami, v tomto prípade je "svojvôľa" "flexibilitou").
A prečo by niekoho z nás malo zaujímať čo bude nejaký Ben S. Bernanke robiť niekde v USA? Hneď z dvoch dôvodov. USA totižto už neraz stálo pri zrode svetových recesií a konjunkcií, podľa hesla: "Keď Amerika kýchne, Európa dostane chrípku." A druhým dôvodom je, že ako dobre vieme, podobné trendy sa prenášajú rýchlejšie ako nové informácie o sexuálnych vzťahoch Erotky, a teda už onedlho môžeme niečo podobné zažiť IRL - in real life.
Takto na záver chcem len podotknúť, že inflačné cielenie samo o sebe je posunom skôr dopredu, čo sa týka uvažovania čelných predstaviteľov ekonomickej exekutívy, ale opäť sa nezbavilo starých chýb a k pravde je na hony ďaleko. Jeho nebezpečenstvo spočíva v tom, že ak sa neosvedčí, bude vnímané ako krajne pravicové riešenie, ku ktorému alternatívu ponúkne len nejaký graduate z Columbie v New Yorku, skrátka niečo, čo sa momentálne v súvislosti s politickými preferenciami deje u nás - aj keď radšej graduate z Columbie na streche, ako Fico v hrsti:).
jakub
P.S. Za inšpiráciu ďakujem Frankovi Shostakovi z Mises Institute a týždenníku .týždeň.
