Kamarát, s ktorým som si dohodol stretnutie meškal. Kaviareň Slávia napečená, zákusky vo vzduchu sa vznášajúce a duch Franza Kafku, vo mne i nado mnou, čerstvý. Potešenie z luxusného pôžitku pražskej vyššej strednej triedy som však musel na chvíľu zanechať. Ako vravím, meškal, ale nevadilo.
Išiel som do neďalekého parku. Plôtik, otvorené dvierka, vošiel som. Všade decentné vrecúška pre majiteľov psov. Sadol som si. iPod, Ennio Morricone naplno. Titoli di testa , Il Buono, il brutto, il cattivo .
Krásna hudba (yo, yo, yo, ego), nadpozemská. Občania slušní. Po svojich psíkoch zbierali exkrementy. Vajgle hádzali do koša a rozhovor viedli tak, aby neurazil šum neďalekej Vltavy. Prostredie, že by intelektuálovi soplík vyliezol.
Akurát som bol rozhodený. Svoje moralistické Ja-Ty som skonfrontoval s krutou realitou, a realita ma posadila, no, proste niekam strašne hlboko, kde v zásade sedím doteraz. Posledné zvyšky zmyslu (yo, yo, yo, ego) vo mne mi hovorili, že keď už sa tvárim, nech aspoň rozmýšlam. Že teda keď Vás prejde auto, musí to mať nejaký hlbší zmysel (zpravidla ide o zámer Autora, či autora, aby VÁS (yo, yo, yo ego) niečo naučil, všakže). Že nejak nakoniec prepojím neistú abstraktnú ideu spravodlivého spoločenského poriadku, čerpajúcu svoj pôvod z mojej nasratosti a urazenosti, s "light" príbehom, zdanlivo bezo zmyslu, ktorý by som hodil na blog. Lebo ak nie, čo potom?
A tak i bolo. Okolo oploteného parčíku sa prechádzala rodinka, v závese s takmer-lezúňom ženského pohlavia, a nielen pohlavia. Ono dievčatko videlo otvorenú bránku, prišlo k nej a zatvorilo ju. MU!
Ty blbec, deti ta učia vytváraniu príbehov. Dievčatko jediné pochopilo podstatu bránky. Preto ju zatvorilo. Oddelilo rušné okolie Vltavy, kde sa smie všetko, od zeleného ostrovčeka pokoja, kde čas dáva jasne najavo svoj vzťah k rýchlosti. A preto, že sa toto stalo, budeš Ty, ktorý chceš vojsť do oázy, vedieť, že výchadzaš z bahna do nebies, aby si sa očistil a naplnil ten prázdny pojem dôstojnosti, ktorý ti vypĺňa voľný čas medzi narodením a smrťou. Budeš vedieť, že stlačením kľučky stvrdzuješ zmluvu s dobrom ľudskej tvorivosti, ktorá prináša pokoj a tíši hlad. Zmluvu o tom, že plôtiky chceme, že chceme zeleň, v strede betónu, že chceme pokoj v strede hudby, múdrosť v strede ľudského mäsa. Pretože týmito dohodami si sa zaviazal k vlastnej dôstojnosti. Najprv si privolil, potom rozmýšľal. A už privolenie obsahovalo rozmýšľanie, a rozmýšľaš vlastne len o tom, ako privoliť.
Už len naučiť Ťa vidieť za slovo, cítiť za kľučku. Ako padajú kráľi veľkých ideí, stráca sa spolu so súknom aj múdrosť poriadku a nekonečná otázka človeku kričí odpoveď: Ty si strojcom svojej otázky. A tam kde sa plôtik preskakoval, sa búra. Vraj pravdy gotiky už nepostačujú potrebám baroka.
Múdry architekt však vie, že kameň, ktorému nebol prstom vtlačený život, spoločnou prácou ľudí, zostáva len kameňom-miliónom, či má stĺp iónsky alebo dórsky.
A tak sa exo-ezo-tericky vlečieme, noc za nocou. A kto si myslí, že tento článok vznikol kvôli XXX, tak áno, vznikol.
Váš preskakovač.
